JUDIKATÚRA: Princíp zákazu retroaktivity v správnom trestaní

Právne vety

1. Podľa konštantnej judikatúry (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/2/2012 zo dňa 19.12.2012, 3Asan/10/2017 zo dňa 31.07.2018) vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy.
2. Jednou z dôležitých úloh správneho orgánu pri rozhodovaní o správnych deliktoch je, aby správny orgán zabezpečil v záujme zachovania práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd pre administratívne stíhanú osobu spravodlivé konanie. Nebolo by spravodlivým konaním, ak by takejto osobe bolo priznané menej práv alebo v menšom rozsahu, než patria osobe stíhanej v trestnom konaní.
3. Princíp zákazu retroaktivity je neoddeliteľnou súčasťou princípu právnej istoty. Zákaz retroaktivity vo všeobecnosti zabezpečuje ochranu skoršieho správania a možnosti predvídať právne dôsledky správania v budúcnosti. Odpovedá na otázku, ako riešiť spravodlivo otázku prípadnej kolízie hmotnoprávnych účinkov predchádzajúcej a novej právnej úpravy pôsobiacej na právne vzťahy, vzniknuté v čase účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy a jestvujúce aj v čase účinnosti novej právnej úpravy. Dôsledkom uplatnenia princípu zákazu retroaktivity je, že trestnosť skutku sa posudzuje a trest zaň sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Zo všeobecného zákazu retroaktivity sa na účely ukladania trestov odvodzuje špeciálnejší zákaz - zákaz retroaktivity prísnejšieho zákona. Spočíva v tom, že sa obmedzuje len na zákaz spätného pôsobenia neskoršieho zákona, ktorý pre páchateľa deliktu vytvoril nepriaznivejšiu právnu situáciu, pokiaľ ide o posúdenie závažnosti skutku a uloženie trestu za takýto skutok. Ak v čase medzi spáchaním činu a rozhodnutím o ňom nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Zásada nulla poena sine lege spočíva v tom, že páchateľovi môže byť uložený iba trest uvedený v zákone účinnom v čase spáchania deliktu a v rozmedzí, ktoré ustanovuje tento zákon; neskorší zákon sa môže použiť iba vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.