Zákonnosť dôkazov v trestnom konaní

Úvod

Otázka rešpektovania zákonnosti, resp. vyvolávania stavu nezákonnosti predstavuje otázku, ktorá vykazuje značnú aktuálnosť a pútavosť, a to de facto vo všetkých oblastiach právneho poriadku Slovenskej republiky. Osobitnú pozornosť však predmetná otázka vyvoláva vo sfére práva trestného. V trestnoprávnej teórii, ako aj v aplikačnej praxi sa veľmi často môžeme stretnúť s problémom v podobe posudzovania toho, či daný dôkaz je zákonný alebo či, práve naopak, možno v jeho súvislosti hovoriť o potrebe vylúčenia z trestného konania. V nadväznosti na uvedené považujeme za potrebné venovať sa v nasledujúcich riadkoch článku zodpovedaniu otázky: Kedy je získaný dôkaz zákonný a kedy nie?

1. Dôkazy a dôkazné prostriedky

Hneď na úvod je potrebné pristúpiť k rozlíšeniu dvoch pojmov, ktoré sú pre nami skúmanú problematiku nosné. K definovaniu a rozlíšeniu predmetných pojmov pristupuje aj samotný Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach. Prvým z dvojice spomínaných pojmov je pojem dôkaz, ktorým sa rozumie priamy poznatok, ktorý bol získaný z dôkazného prostriedku pri dokazovaní. Podľa § 119 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. Z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“): „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.“[1] Dôkazom je teda všetko, čo môže slúžiť na objasnenie veci. Sú to fakty, skutočnosti a znalosti, ktoré sa získavajú z dôkazných prostriedkov. Z uvedeného vyplýva, že pojem dôkaz je priamo previazaný s druhým, pre analyzovanú tematiku kľúčovým termínom, a to s pojmom dôkazný prostriedok. Dôkazným prostriedkom sú prostriedky, z ktorých môžeme získať dôkazy. Sú to prostriedky, ktoré využívajú orgány činné v trestnom konaní a súd pri poznávaní skutočností, ktorésúpredmetom dôkazu. Ako príklad možno uviesť svedeckú výpoveď, kde úkon v podobe výsluchu svedka predstavuje dôkazný prostriedok, pričom dôkazom potom bude obsah výpovede svedka.