ESĽP rozhodol v dvoch prípadoch proti Slovenskej republike

ESĽP rozhodol v doch prípadoch vedených voči Slovenskej republike. V jednom prípade konštatoval porušenie práv sťažovateľa, zatiaľ čo v druhej sťažnosti sťažovateľ neuspel z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Pčolinský proti Slovenskej republike

Štát uspel pred Európskym súdom pre ľudské práva v konaní o sťažnosti Pčolinský proti Slovenskej republike.

Prípad sa týkal zákonnosti väzby v súvislosti s obvinením sťažovateľa, bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby, z korupcie, a to za situácie, keď jeho vzatie do väzby odobrili súdy všetkých stupňov (a sťažovateľ v marci 2021 neuspel ani so sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky), avšak následne generálny prokurátor, vykonajúc svoje mimoriadne oprávnenie podľa § 363 Trestného poriadku, zrušil uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi ako nezákonné a svojvoľné. Sťažovateľ sa v sťažnosti opieral o článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalej namietal, že ústavný súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti nevzal do úvahy utajovanú prílohu vyšetrovacieho spisu.

Európsky súd sa stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažnosť je neprijateľná pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne žaloby podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Európsky súd konštatoval, že podstatou sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s tým, ako vnútroštátne súdy posúdili zákonnosť a odôvodnenosť jeho väzby. Osobitosť situácie sťažovateľa spočíva v tom, že súdy a generálny prokurátor dospeli k opačným záverom o tom, či obvinenia proti sťažovateľovi mali dostatočný základ v dôkaznej situácii. V rozhodnutiach z 28. júna 2022, týkajúcich sa neskorších žiadostí sťažovateľa o prepustenie z väzby (IV.ÚS 336/22 a IV.ÚS 337/22), ktoré vláda predložila, však ústavný súd konštatoval, že rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorým sa zrušili obvinenia sťažovateľa, znamenalo, že jeho trestné stíhanie stratilo opodstatnenie, a teda implicitne aj jeho väzba v súvislosti s týmito obvineniami. Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa ale odmietol z dôvodu, že podľa neho riešenie nárokov sťažovateľa spadá do pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Európsky súd s poukazom na rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré v konaní predložila vláda, podotkol, že právny základ pre uplatnenie nároku na náhradu škody za obdobných okolností už predtým stanovil Krajský súd v Banskej Bystrici pri rozhodovaní v nesúvisiacej veci. Európsky súd bol toho názoru, že vzhľadom na to, že uvedené rozhodnutia ústavného súdu z 28. júna 2022 sa konkrétne týkajú individuálnych pomerov sťažovateľa, existencia nároku na náhradu škody z jeho strany nie je spochybnená určitými rozdielmi medzi jeho prípadom a nesúvisiacim prípadom z praxe. Okrem toho poznamenal, že hoci lehota na podanie žaloby o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti štátu zatiaľ neuplynula a napriek tomu, že vláda vo svojom stanovisku vzniesla takúto námietku, nič nenasvedčuje tomu, že by si sťažovateľ takýto nárok uplatnil. Za týchto okolností európsky súd konštatoval nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.