Inštitút oznámenia o začatí konania v právnej úprave správneho konania (podľa správneho poriadku)

Správne konanie sa môže podľa § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku začať dvoma spôsobmi, a to na základe návrhu účastníka konania (tzv. dispozičná zásada) alebo z úradnej moci (zásada ex officio). V tomto článku sa budeme zaoberať upovedomením o začatí správneho konania.

Povinnosť oznamovať začatie konania tomu, na čí návrh sa konanie začalo

Správny orgán má povinnosť upovedomiť o začatí konania všetkých známych účastníkov konania. V právnej teórii aj v praxi dochádza pritom k rozkolu, či táto zákonná povinnosť existuje aj vo vzťahu k navrhovateľovi (t. j. osobe, ktorá podala návrh na začatie konania). Viacerí autori sa domnievajú, že vo vzťahu k tejto osobe (navrhovateľovi) správny orgán notifikačnú povinnosť nemá. Môže sa pritom javiť, že takýto výklad je neprimerane reštriktívny a neopodstatnene redukuje zákonné povinnosti správneho orgánu. V predmetnom ustanovení sa totiž jednoznačne určuje, že túto povinnosť má správny orgán vo vzťahu k všetkým známym účastníkom konania, a ak sa konanie začalo na návrh, správnemu orgánu bude aj tento účastník známy (navrhovateľ). Na druhej strane logika veci indikuje, že ak sa konanie začalo na návrh, potom samotného navrhovateľa nie je potrebné upovedomovať o začatí konania, keďže táto skutočnosť by mu mala byť známa (vzhľadom na to, že on podával samotný návrh na začatie konania). Notifikačnú povinnosť správneho orgánu v kontexte použitého slovného spojenia „upovedomí všetkých známych účastníkov konania“, je potom potrebné vykladať ako nástroj na zabezpečenie právnej istoty účastníka konania (navrhovateľa), keďže takýmto upovedomením sa dozvedá, že návrh bol správnemu orgánu doručený a že sa vo veci koná. Z praxe sú pritom známe aj prípady – najmä pri návrhoch na začatie konania, pri ktorých podpis navrhovateľa nemusí byť úradne osvedčený – že návrh je podaný v mene určitej osoby, pričom táto osoba žiadny návrh na začatie správneho konania nepodala. K takýmto úkonom dochádza aj v rámci páchania trestnej činnosti (napr. podvodné prevody nehnuteľností spojené s pozmeňovaním/falšovaním kúpnej zmluvy alebo inej zmluvy, na ktorej je podpis vlastníka nehnuteľnosti ako prevodcu úradne osvedčený). Za danej situácie – ak by navrhovateľ nebol upovedomený o tom, že návrh (podaný v jeho mene, resp. ním) podaný bol (bezprostredne po jeho doručení), mohla by sa táto osoba o tom, že správne konanie prebehlo, dozvedieť až dňom, keď jej bude doručené rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech tretej osoby (podľa osobitného právneho predpisu). Upovedomenie navrhovateľa (ako osoby spadajúcej do kategórie „všetci známi účastníci konania“) sa teda môže javiť ako úkon nelogický a nadbytočný, realizácia tohto úkonu je však v súlade s gramatickým výkladom právnej normy a pri niektorých správnych konaniach – minimálne z dôvodu ochrany práv a záujmov fyzických osôb a právnických osôb – (napr. prihliadajúc na hodnotu predmetu správneho konania alebo typ správneho konania) – je takýto úkon opodstatnený aj z hľadiska prevencie, resp. bezpečnosti (napr. komplikované a zdĺhavé uvedenie veci do pôvodného stavu, ak sa preukáže, že konanie prebehlo na základe návrhu, ktorý navrhovateľ v dokumente označený nikdy nepodal.)

V rozhodnutiach súdov sa môžeme pri riešení uvedenej otázky stretnúť aj s opačným názorom: Z § 18 ods. 1 a 2 (Správneho poriadku pozn. autora) zreteľne vyplýva, že ak sa konanie začína na návrh účastníka, je začaté už tým, že podanie účastníka došlo príslušnému správnemu orgánu. Už samo podanie takéhoto podania (návrhu) má účinky začatia konania. Účelom upovedomenia podľa § 18 ods. 3 však oboznámiť so začatím konania tých, ktorí o tom nevedia a ani nemôžu vedieť, teda ostatných účastníkov. Navrhovateľ má podľa § 19 ods. 5 Správneho poriadku právo žiadať, aby sa mu potvrdilo prijatie podania. Týmto ustanovením je dostatočne zabezpečené, že správny orgán informuje navrhovateľa, že jeho návrh prijal. Voči navrhovateľovi by upovedomenie podľa § 18 ods. 3 neplnilo zmysluplný účel. Navrhovateľ už vie, že podal (hoci aj na nepríslušnom správnom orgáne) určité podanie, ktorým inicioval určité konanie a ktoré podľa § 18 ods. 2 malo viesť k jeho začatiu. Preto ho nie je potrebné informovať o tom, že sa tak stalo. Oznámenie podľa § 18 ods. 3 nemá ani právotvorné účinky v tom zmysle, že by od tohto oznámenia záviselo, či sa konanie začalo alebo nezačalo. Ak teda správny orgán nekoná napriek tomu, že mu došlo podanie, ktorým sa podľa § 18 ods. 2 začalo konanie, potom navrhovateľ môže uplatňovať v konaní svoje práva bez ohľadu na to, či mu správny orgán oznámil jeho začatie alebo nie. Oznamovať začatie konania tomu, na čí návrh sa začalo, by bolo bezúčelnou formalitou, preto takýto výklad § 18 ods. 3 Správneho poriadku nemožno považovať za správny.[1]