JUDIKATÚRA: Extrémne prieťahy v konaní

Právna veta

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. V prípade extrémnych prieťahov (prieťahy, ktoré možno počítať v desiatkach rokov) už faktory dôležité pre posúdenie prieťahov v konaní, ktorými sú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu, strácajú význam, pretože ani právne či skutkovo najnáročnejšie spory nemajú trvať takú dlhú dobu, ktorá už predstavuje podstatnú časť ľudského života. Celkové trvanie konania na všetkých stupňoch všeobecných súdov viac ako 29 rokov je z ústavnoprávneho hľadiska netolerovateľné.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 432/2022

Skutkový stav

Traja Sťažovatelia sú od 15. júna 1993 stranou v konaní o vyrovnaní dedičských podielov. Okresný súd v ich veci rozhodol prvýkrát rozsudkom až 13. marca 2013, teda po 20 rokoch, krajský súd po takmer ďalších 5 rokoch rozsudkom z 28. marca 2018 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil, ale na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil uznesením z 21. apríla 2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konanie ešte nie je právoplatne skončené.

Sťažovatelia namietajú porušenie označených práv, ku ktorému došlo podľa sťažovateľov nečinnosťou, prieťahmi a nehospodárnym konaním okresného, krajského ako aj najvyššieho súdu.

Z rozhodnutia Ústavného súdu SR

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II. ÚS 26/95). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím 7 štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenie právnej istoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02). Z uvedeného tak možno vyvodiť, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom (až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci) a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva (t. j práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky fázy súdnych konaní smerujúcich k urovnaniu sporov o občianskych právach a záväzkoch skončili v primeranej lehote, a to vrátane fáz nasledujúcich po rozhodnutí v merite veci. Za integrálnu súčasť procesu sa považuje i výkon rozsudku akéhokoľvek súdu, preto je nutné dodržať primeranosť lehôt aj v exekučnom konaní (rozsudok ESĽP vo veci Hornsby v Grécko z 19. 3. 1997, sťažnosť č. 18357/91).

Povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je 8 úprava civilného sporového, civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa bude konať nové pojednávanie. 17.1. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

Európsky súd pre ľudské práva pri poskytovaní ochrany práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého obsahové komponenty sú v zásade identické s obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, uplatňuje kritérium významu veci z pohľadu sťažovateľa. Je prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva označených práv sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom ústavný súd akcentuje tri základné kritériá v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní pred všeobecnými súdmi: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (porov. napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa (porov. napr. II. ÚS 32/02 alebo I. ÚS 19/00). Napokon ústavný súd taktiež prihliada v konkrétnom prípade na čas trvania konania (porov. napr. I. ÚS 92/97), resp. na celkovú dĺžku konania (porov. napr. III. ÚS 123/02). Obdobne i ESĽP vo vzťahu k právu na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma primeranosť lehoty (reasonable time) konania v rámci konkrétnych okolností prípadu, aplikujúc pritom štyri základné kritériá pre posúdenie primeranosti danej lehoty: zložitosť veci, správanie sťažovateľa, postup štátnych orgánov a význam sporu pre 9 sťažovateľa (pozri napr. Sürmeli v. Nemecko, č. 75529/01, rozhodnutie ESĽP z 8. 6. 2006, bod 128; Frydlender v. Francúzsko, č. 30979/96, rozhodnutie ESĽP z 27. 6. 2000, bod 43).

Pokiaľ ide o zložitosť veci po právnej stránke, vec sťažovateľov je štandardnou vecou agendy všeobecných súdov. Po skutkovej stránke tiež nejde o zložitú vec. Sťažovatelia sú stranou v konaní o vyrovnaní dedičských podielov (právnymi nástupcami pôvodných dedičov). Napadnuté konanie prebieha od 15. júna 1993, a nie je ešte právoplatne skončené. Okresný súd rozhodol prvýkrát rozsudkom až 13. marca 2013, teda takmer po 20 rokoch, krajský súd po ďalších takmer 52 mesiacoch rozsudkom z 28. marca 2018 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil, ale na základe dovolania sťažovateľov najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil uznesením č. k. 7 Cdo 216/2019 z 21. apríla 2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Doterajšia extrémna dĺžka konania teda podľa názoru ústavného súdu nemohla byť závislá od prípadnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorú navyše žiadny zo súdov ani nenamietal.

Pri hodnotení správania sťažovateľov v preskúmavanom konaní ústavný súd nezistil, že by sa výraznou mierou podieľali na doterajšej extrémnej dĺžke tohto konania. Boli v konaní aktívni, podávali nespočetné sťažnosti na prieťahy pred súdom prvej inštancie i pred dovolacím súdom. Ako však vyplýva zo súdneho spisu, viackrát menili pôvodný petit žaloby, žalobu viackrát dopĺňali napr. podaniami z 12. augusta 1993, 17. septembra 199, 18. októbra 1999, 6. júna 2002, 30. januára 2004. Okresný súd ich uznesením z 29. januára 2008 aj vyzval, aby tieto rozpory návrhu na začatie konania s doplňujúcimi podaniami odstránili. Opravu a zmenu petitu žaloby vykonali následne podaním z 8. apríla 2008. Obdobne aj v roku 2022 po rozhodnutí najvyššieho súdu ich krajský súd musel viackrát vyzývať na odstránenie formálnych nedostatkov súvisiacich s predložením originálov splnomocnení na ich zastupovanie, na ktoré nereagovali včas a primerane, ako to vyplýva z opisu deja v časti „Súčasný stav konania...“, resp. vyjadrenia krajského súdu. Výzvy boli žalobcovi 2 doručené 16. septembra 2022, žalobcovi 3 14. septembra 2022 a ich právnemu zástupcovi 23. septembra 2022, avšak dosiaľ žiadny z nich adekvátne nereagoval. Na túto nečinnosť, resp. pasivitu sťažovateľov ústavný súd prihliadol pri priznaní sumy finančného zadosťučinenia. Na druhej strane celková doterajšia dĺžka konania nebola významnou mierou závislá od uvedených okolností.

Napokon sa ústavný súd zaoberal namietaným konaním súdov (prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho súdu) z hľadiska možných zbytočných prieťahov v konaní. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že už celkové trvanie konania na všetkých stupňoch všeobecných súdov viac ako 29 rokov je z ústavnoprávneho hľadiska netolerovateľné.

Hodnotenie postupu okresného súdu

Nesústredená a neúčelná činnosť okresného súdu bola zistená už na začiatku konania, od 15. júna 1993 (nedostatočná príprava nariadených súdnych pojednávaní, ktoré vyústili k odročeniu bez meritórneho prejednania a rozhodnutia veci samej), až do pojednávania uskutočneného 15. novembra 1994 (16 mesiacov), keď bolo konanie prerušené z dôvodu prejednania novoobjaveného majetku v dedičskom konaní po poručiteľke. Druhým významným obdobím nesústredenej a neúčelnej činnosti okresného súdu bola ústavným súdom identifikovaná doba od júna 1996 až do 7. júna 2002 (štvrté pojednávanie). Okresný súd opakovane 6. apríla 1998 prerušil konanie kvôli spomínanému dedičskému konaniu, hoci už z toho istého dôvodu bolo konanie prerušené a súd fakticky ani právne vo veci po prvom prerušení konania v konaní vo veci samej nepokračoval. Okresný súd nezačal vo veci konať napriek tomu, že dedičské konanie po poručiteľke bolo právoplatne ukončené 27. mája 1998. Toto obdobie nečinnosti okresného súdu je prerušené obdobím od 17. septembra 1996 do 14. februára 1997, keď sa rozhodovalo o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne (celková nečinnosť teda ďalších 67 mesiacov). Následne bolo konanie opäť prerušené z dôvodu prebiehajúceho dedičského konania po pôvodnej žalobkyni v 2. rade. Tretie obdobie nečinnosti ústavný súd zistil od piateho pojednávania konaného 14. apríla 2011 do konania šiesteho pojednávania 25. júna 2012 (nečinnosť 14 mesiacov). Na ťarchu okresného súdu ide napokon aj jeho pochybenie z dôvodu nesprávneho predloženia spisu odvolaciemu súdu (po podaní odvolania 5. novembra 2013). Spis bol vrátený z odvolacieho súdu 30. septembra 2015 bez meritórneho posúdenia, keďže rozsudok súdu prvej inštancie nebol doručený žalobcom 2 a 3, pretože títo neboli v konaní zastúpení advokátom (nesústredená a neúčelná činnosť spôsobujúca prieťahy v konaní v trvaní 23 mesiacov). Takisto okresnému súdu možno pripísať aj oneskorené predloženie spisu dovolaciemu súdu, keďže od podania dovolania sťažovateľmi 20. augusta 2018 bol spis súdom prvej inštancie doručený s príslušnými vyjadreniami sporových strán na dovolací súd až 16. septembra 2019 (nečinnosť 12 mesiacov). Celková nečinnosť, nesústredená a neefektívna činnosť súdu prvej inštancie tak trvala dovedna 132 mesiacov, t. j. 11 rokov.

Hodnotenie postupu krajského súdu

Pokiaľ ide o postup krajského súdu, je potrebné zvýrazniť, že aj v jeho konaní ústavný súd zistil opakované obdobia nečinnosti v trvaní spolu 26 mesiacov, ale tiež aj neefektívnu činnosť, ktorá spočívala v tom, že jeho rozsudok bol zrušený najvyšším súdom pre procesné pochybenie. Prvýkrát krajský súd nekonal od 24. marca 2014 do 27 mája 2015 (minimálne 12 mesiacov), a neskôr i od 27. októbra 2016 do 15. marca 2018 (viac ako 14 mesiacov). Odvolací súd tak tiež prispel ku vzniku prieťahov v konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti neakceptoval námietku krajského súdu, že o odvolaní rozhodol do jeden a pol roka, pretože v okolnostiach prípadu bolo potrebné vziať do úvahy spoločne aj dobu, keď sa konanie viedlo pod inou spisovou značkou, ktoré tomuto konaniu predchádzalo. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, a to na nález č. k. III. ÚS 694/2016 z 13. júna 2017, v ktorom uviedol: „Ak v dvoch konaniach (formálne označených inými spisovými značkami) ide o rozhodovanie o stále tom istom odvolaní sťažovateľa proti tomu istému rozsudku, je, vychádzajúc z ústavným súdom konštantne presadzovanej materiálnej ochrany ústavnosti, nutné hodnotiť tieto (formálne) dve konania materiálne ako to isté konanie, pričom aj Európsky súd pre ľudské práva posudzuje konanie ako jeden celok a prístup, pri ktorom sa neposudzuje konanie ako jeden celok, resp. sa neposudzuje celková dĺžka konania, považuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický, ktorý nie je v súlade so zárukami čl. 6 ods. 1 Dohovoru....“

Hodnotenie postupu najvyššieho súdu

Napokon prieťahy boli zistené aj v konaní pred najvyšším súdom, ktorý sám priznal nečinnosť, pretože rozhodol o dovolaní až 21. apríla 2022, teda po 30 mesiacoch od predloženia spisu v septembri 2019. Jeho námietku o personálnej poddimenzovanosti súdu v rokoch 2020 až 2021 a protipandemických opatreniach z ústavnoprávneho hľadiska ústavný súd nemohol akceptovať, aj keď sa najvyšší súd bránil objektívnymi okolnosťami, ktoré spôsobili vznik prieťahov v konaní. Otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, III. ÚS 399/2011). Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Avšak v dôsledku mimoriadnej pandemickej situácie túto prekážku čiastočne považuje ústavný súd za objektívnu skutočnosť brániacu skončeniu veci (obdobne III. ÚS 187/2020). Na druhej strane však aj v tomto čase musia byť chránené základné ľudské práva a slobody a nečinnosť najvyššieho súdu nemôže ohroziť právne záruky sťažovateľov na skoré rozhodnutie.

Ústavný súd na základe uvedeného rozhodol, že postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v namietaných konaniach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom priznal finančné zadosťučinenie vo výške 7500 eur pre každého, pričom z uvedenej sumy je povinný okresný súd zaplatiť každému sumu 5 400 eur, krajský súd zaplatiť každému sumu 1 000 eur a najvyšší súd zaplatiť každému sumu 1 100 eur. Zároveň priznal sťažovateľom náhradu trov konania pred ústavným súdom.