Priamo ustanovenie § 107 ods. 1 písm. a) SSP poskytuje účastníkovi konania bez ďalšieho záruku toho, že vo veci bude nariadené pojednávanie. Správny súd v takomto prípade nemôže uplatniť diskrečnú právomoc pri posudzovaní toho, či pojednávanie nariadi alebo nie (napr. s prihliadnutím na prípadný skutočný prínos pojednávania na rozhodnutie vo veci samej, procesnú ekonómiu a pod.), ale ex lege pojednávanie nariadi. Povinnosť postupovať tak vyplýva priamo z úvodnej časti právnej normy - § 107 ods. 1 SSP („(1) Predseda senátu nariadi prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania“). V súdenej veci však žalobca (zastúpený advokátom), ako ani žalovaný o nariadenie pojednávania nepožiadali, a preto krajský súd nemal povinnosť pojednávanie nariaďovať.
Správny súd má možnosť nariadiť pojednávanie aj v prípade, ak o to účastník konania nepožiada (§ 107 ods. 1 písm. b) až e) SSP), avšak v takýchto prípadoch musia byť pre nariadenie pojednávania splnené objektívne predpoklady (napr. povinnosť nariadiť pojednávanie musí vyplývať zo zákona) alebo musí existovať - podľa posúdenia súdu - taká okolnosť alebo okolnosti, ktoré nariadenie pojednávania odôvodňujú (napr. potreba vykonať dokazovanie a i.). Ako to vyplýva z rozsudku správneho súdu, dôkazy obstarané v priebehu administratívneho konania, resp. rozhodnutia správnych orgánov tak, ako boli tieto predmetom súdneho prieskumu pred krajským súdom, tvorili dostatočný podklad pre správny súd, aby tento vec posúdil a rozhodol, a to bez potreby nariaďovať vo veci pojednávanie.
Ani v zmysle súčasnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) princíp ústnosti konania nemusí vždy a bez ďalšieho znamenať potrebu nariaďovať v súdnom konaní ústne pojednávanie. Judikatúra ESĽP akceptuje aj meritórne rozhodovanie bez nariadenia ústneho pojednávania v prípadoch, keď má súd rozhodnúť o právnych otázkach, ktoré nie sú osobitne zložité (k tomu porovnaj napr. rozhodnutia Varela Assalino proti Portugalsku z 25. apríla 2002, príp. Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24. júna 1994). V zmysle judikatúry ESĽP neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. apríla 2002). V niektorých prípadoch ESĽP poznamenal, že ak ide iba o vyriešenie právnych otázok, na odstránenie rozporov, medzi ktorými je vhodnejšia písomná komunikácia ako ústna obhajoba, môže postačovať posúdenie na základe spisu a že je legitímne, aby národné orgány zohľadňovali zásadu hospodárnosti (Varela Assalino v. Portugalsko z 25. apríla 2002, Schuler-Zgraggen v. Švajčiarsko z 24. júna 1994).
Tento článok je dostupný ZDARMA. Odomknete ho prihlásením sa
