Právna veta:
V sporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) nie je povinnosťou súdu vykonať každý spotrebiteľom navrhnutý dôkaz, avšak na druhej strane z ustanovení zákona (§ 295 Civilného sporového poriadku) vyplýva, že ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, má potrebné dôkazy vykonať ex offo. Pokiaľ takto nepostupuje, možno s ohľadom na okolnosti tej-ktorej veci konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku).
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/233/2021 zo dňa 25.05.2022
Skutkový stav:
Žalobkyňa sa žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia domáhala od cestovnej kancelárie (žalovanej) vrátenia sumy za dva zájazdy v roku 2013, ktoré stornovala zo zdravotných dôvodov, vrátane príslušenstva. Na základe hlásenia žalobkyne žalovaná zájazdy stornovala a žalobkyni tak vznikla voči žalovanej pohľadávka, ktorú žalovaná žalobkyni nevyplatila. Následne v roku 2014 malo dôjsť k uzatvoreniu ďalšej zmluvy o obstaraní zájazdu, pričom žalobkyňa počas celého sporu popierala uzavretie tejto zmluvy. Žalovaná použila nevyplatenú sumu na úhradu storno poplatkov za zájazd v roku 2014.
Žalovaná namietala, že uzatvorenie všetkých zmlúv o obstaraní zájazdu iba sprostredkovala v súlade so zákonom č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon č. 281/2001“), a teda obstarávateľom bola iná cestovná kancelária. Žalovaná tvrdila, že táto skutočnosť bola vyslovene uvedená v daných zmluvách. Žalovaná peňažné prostriedky zaplatené žalobkyňou riadne poukázala a vyplatila v prospech obstarávateľa – cestovnej kancelárie uvedenej v zmluvách. Vzhľadom na uvedené mala žalovaná za to, že v spore nie je účastníkom konania z hmotnoprávneho vzťahu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie sa priklonil k tvrdeniam žalovanej a žalobu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom argumentovala, že zmluvu o obstaraní zájazdu v roku 2014 nikdy neuzavrela a že nikdy nedala súhlas žalovanej, aby použila peniaze, ktoré jej mala vrátiť za stornovanie zmlúv z roku 2013, ako zálohu na zájazd v roku 2014. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že žalovaná nie je v prejednávanej veci pasívne vecne legitimovaná. Poukázal, že účastníkmi zmluvy sú žalobkyňa a cestovná kancelária, ktorá je obstarávateľom, a nie žalovaná, ktorá zájazd iba sprostredkovala.
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila ustanovením § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. V dovolaní sformulovala nasledovné dve právne otázky: Prvá otázka: „či na platné uzavretie zmluvy o obstaraní zájazdu v zmysle ustanovenia § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení do 31. decembra 2018) postačuje jej vyhotovenie v elektronickej podobe, ktorá je podpísaná len jednou zmluvnou stranou (automatizovanou elektronickou formou na strane poskytovateľa zájazdu, resp. sprostredkovateľa zájazdu), pričom však na nej súčasne absentuje podpis objednávateľa, resp. akékoľvek iné nepochybné prejavenie vôle objednávateľa a byť obsahom takejto zmluvy viazaný?“ Druhá otázka: „Ktorý subjekt je potrebné považovať za povinného v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v prípade, ak dôjde k poskytnutiu plnenia oprávneným subjektom v domnení uzavretej zmluvy o obstaraní zájazdu, hoci takáto zmluva v skutočnosti uzavretá nebola, keď príjemca poskytnutého plnenia začne následne o sebe tvrdiť, že je len sprostredkovateľom nikdy neposkytnutej služby v mene nejakého tretieho subjektu, a to i napriek tomu, že sám sa k vráteniu poskytnutého plnenia opakovane priznával a hlásil?“
Na záver dovolateľka uplatnila ešte jeden dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ktorý podľa nej spočíval v tom, že súdy oboch inštancií nepostupovali procesne správne v zmysle ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku, ktoré je potrebné aplikovať v spotrebiteľských sporoch. Podľa uvedeného ustanovenia súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci. Dovolateľka argumentovala, že ak boli súdom predchádzajúcich inštancií známe dôkazy, ktoré sama nenavrhla, ale ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, mali takéto dôkazy zabezpečiť, v opačnom prípade došlo k upretiu práva žalobkyne na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom.
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR:
Dovolací súd sa najprv zaoberal posledným uplatneným dovolacím dôvodom, t.j. vadou zmätočnosti. Najvyšší súd vo svojom odôvodnení uviedol, že ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku „predstavuje jedno z kľúčových ustanovení prelamujúce dispozičný princíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom... Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých okolností s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí (viď tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 131/2019 z 31. marca 2021).“
V rámci právneho posúdenia prejednávaneho sporu dovolací súd poukázal na viacero predchádzajúcich rozhodnutí, v ktorých bola riešená problematika ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku. V súlade s ustálenou judikatúrou dovolací súd dospel k názoru, že súd síce nie je povinný nachádzať akékoľvek dôkazy, ktoré by podporili tvrdenie spotrebiteľa v spore, na druhej strane sa nemôže spoliehať na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľom, a preto ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie v merite veci, má nevyhnutné dôkazy vykonať zo svojej úradnej moci. V opačnom prípade by mohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolací súd uvádza, že zmluvy o obstaraní zájazdu mali byť uzatvorené v zmysle Zákona č. 281/2001, a dopĺňa, že uvedený zákon bol prijatý na základe Smernice Rady Európskej únie č. 90/314/EEC, ktorá je zameraná na ochranu spotrebiteľov. Zmluva o obstaraní zájazdu je spotrebiteľskou zmluvou a vzťahujú sa na ňu všetky ustanovenia občiansko-právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd SR skonštatoval, že „Spotrebiteľský charakter uzatvorených zmlúv a z toho plynúce dôsledky súdy oboch inštancií pri svojom rozhodovaní opomenuli zohľadniť.“ Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd odôvodnili nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej tým, že žalovaná iba sprostredkovala predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu, a že obstarávateľom zájazdov bola táto cestovná kancelária, nakoľko bola uvedená na zmluvách ako „poskytovateľ služby/katalóg“. Dovolací súd vyslovil nesúhlas s týmto názorom, pretože v zmluvách o zájazde nie je uvedené, že žalovaná uzatvorenie daných zmlúv iba sprostredkovala. Dodal, že „V danej situácii mal predovšetkým súd prvej inštancie vyvinúť iniciatívu na zistenie toho kto bol skutočným obstarávateľom zájazdu a či uvedená skutočnosť bola žalobkyni ako spotrebiteľke jasná a zrejmá resp. či sa ju mohla vzhľadom k formulácií zmlúv len „dovtípiť“.“ Rovnako poukázal na e-mailovú komunikáciu sporových strán, a mal za to, že súd prvej inštancie tieto skutočnosti náležite neposúdil, hoci musel mať o nich vedomosť, a nevykonal dokazovanie v prospech spotrebiteľa nevyhnutné pre rozhodnutie v prejednávanom spore. Tieto procesné nedostatky neodstránil ani odvolací súd. Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, podľa ktorého „Vykonávanie dôkazov v zmysle § 295 CSP má smerovať k posúdeniu neprijateľnosti zmluvných ustanovení spotrebiteľskej zmluvy a všetkých okolností súvisiacich s jej uzatvorením. Za daného stavu, teda s ohľadom na okolnosti daného prípadu, v neaplikácií ustanovenia § 295 CSP súdmi nižších inštancií dovolací súd videl procesnú nesprávnosť takej intenzity, ktorá napĺňa vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP.“
Dovolací súd posúdil dovolanie žalobkyne za procesne prípustné a dôvodné, nakoľko v ňom dovolateľka opodstatnene namietala, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil vykonávať procesné práva, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zostávajúcimi dovolacími námietkami uplatnenými dovolateľkou nemal možnosť zaoberať sa.
