Právna veta
Ústavný koncept základného práva na súdnu ochranu sa v našom ústavnom systéme v podstatnej miere odvíja od čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa základného práva zakotveného v čl. 46 ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tento ústavný článok vykonávajú. Najvyšší súd, ktorý poskytuje sťažovateľovi súdnu ochranu v dovolacom konaní, je povinný rešpektovať obmedzenia, ktoré zo zákonnej právnej úpravy pre poskytovanú súdnu ochranu plynú, na druhej strane však v konkrétnej (druhovej) otázke nesmie určovať také limity justičnej ochrany, ktoré obmedzujú realizačný priestor pre uplatnenie základných práv a slobôd a zároveň ich zákonodarca neustanovuje. Vychádzajúc z ľudsko-právneho konceptu, podľa ktorého právo na prístup súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces, ako aj z požiadavky, aby všetky obmedzenia prístupu k súdom boli vykladané čo najreštriktívnejšie, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu brániace sťažovateľovi v prístupe k dovolacej súdnej inštancii v konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletých, ktoré nemajú povahu základného konania o spornej otázke hmotnoprávnej povahy, obmedzuje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavne neakceptovateľným spôsobom.
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov
Chcete získať prístup ku všetkým článkom? Rozhodnite sa pre predplatné PREMIUM
Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa
