Nad možnosťou prokurátora využiť zásadu „in dubio pro reo"

1. Prezumpcia neviny

Zásada „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného) je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci trestného konania, pričom táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok rímskeho práva, je ako táka neoddeliteľne spätá so zásadou prezumpcie neviny, ktorá má pre trestný proces zásadný význam. Zásada prezumpcie neviny je totiž natoľko významná, že je priamo (expressis verbis) zakotvená v medzinárodných dokumentoch garantujúcich základné ľudské práva a slobody.[1] Samozrejme, aj v právnom poriadku Slovenskej republiky je táto zásada normatívne vyjadrená, a to priamo v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov [2] (ďalej len Ústava), ale aj v zákone č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok") [3], pričom v rámci trestného procesu sa táto chápe ako jedna z jeho „základných zásad". Z uvedeného teda možno konštatovať, že porušenie práva garantujúceho prezumpciu neviny v konečnom dôsledku znamená porušenie základného ľudského práva resp. práva garantovaného jednotlivcovi priamo Ústavou (ústavného práva). Toto právo vychádza zo základného predpokladu, a to že každý sa považuje za dobrého a čestného, kým nie je preukázané inak („praesumptio boni viri"). To znamená, že vo vzťahu ku každému jednotlivcovi platí právna fikcia o jeho nevinne (bezúhonnosti), a to až do momentu, kedy je táto osoba právoplatné odsúdená (keď nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok). Prezumcpia neviny teda vyjadruje objektívny stav, podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala určitá osoba. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že ani povinnosť rešpektovania prezumpcie neviny určitej osoby nevyjadruje zákaz využitia zákonných prostriedkov smerujúcich napríklad k obmedzeniu jej slobody (zadržanie, väzba). Totiž ani z väzobného stíhania obvineného nemôže v žiadnom smere rezultovať záver o jeho vine, avšak aj pre takýto postup musí existovať určitý stupeň právnej dôvodnosti (vyššia meria pravdepodobnosti, že skutok, ktorý vykazuje všetky znaky určitého trestného činu spáchal práve obvinený). K samotnému obsahu práva prezumpcie neviny je potrebné uviesť, že toto v sebe zakotvuje dve základné požiadavky. Po prvé, aby osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie nebola označovaná za „vinného", pokiaľ tak právoplatne nerozhodne súd a po druhé, predmetná zásada má svoje odzrkadlenie najmä v dokazovaní, pri ktorom sa vychádza z predpokladu, že obvinenému sa musí spáchanie skutku relevantne preukázať. V tejto súvislosti preto možno chápať prezumpciu neviny z dvoch hľadísk:

• hmotno-právneho, v zmysle ktorého sú jasne dané hranice, v medziach ktorých sa možno o obvinenom vyjadrovať vo vzťahu k jeho vine pred právoplatným rozhodnutím súdu,
• procesno-právneho, v zmysle ktorého platia určité pravidlá súdneho dokazovania. [4]

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, kým hmotno-právna stránka prezumpcie neviny vyjadruje predovšetkým vyjadrovacie možnosti iných osôb (súdu, orgánov činných v trestnom konaní ale aj ostatnej verejnosti) vo vzťahu k vine obvineného [5], tak jej procesno-právna stránka vyjadruje určité záväzné pravidlá pre dokazovanie vykonávané v rámci trestného konania. Ide o tieto pravidlá:

• obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu (obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech)
• nedokázaná vina má rovnakú váhu ako dokázaná nevina (obvinenému musí byť vina preukázaná)
• v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo).