Niekoľko poznámok k aplikačnej praxi trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia

Slovenská republika má záujem na vymožiteľnosti práva a na nerušenom výkone rozhodnutí orgánov verejnej moci.[1] Právny poriadok Slovenskej republiky preto vytvára civilnoprávny i trestnoprávny rámec na ich ochranu. Trestnoprávny aspekt ochrany týchto hodnôt sa prejavuje prostredníctvom kodifikácie rôznorodých skutkových podstát trestných činov obsiahnutých v ôsmej hlave Osobitnej časti Trestného zákona. Z nich budeme v nasledujúcom príspevku venovať pozornosť trestnému činu marenia výkonu úradného rozhodnutia s dôrazom na niektoré, podľa nášho názoru, problematické aspekty spôsobu jeho aplikácie.

Trestnoprávny postih páchateľa podľa § 348 ods. 1 predpokladá konanie páchateľa, ktorý formami konania uvedenými v písmenách a) až l) marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci. Trestom odňatia slobody sa podľa tejto skutkovej podstaty potrestá aj ten, kto podľa písmena a) bez vážneho dôvodu nenastúpi výkon trestu odňatia slobody v lehote stanovenej súdom. Páchateľom trestného činu podľa ods. 1 písm. a) Trestného zákona môže byť iba osoba odsúdená na trest odňatia slobody. Z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu sa vyžaduje úmyselné zavinenie. [2]

Predpokladom vzniku trestnej zodpovednosti páchateľa za tento trestný čin je naplnenie jeho základného zákonného znaku - existencie skoršieho právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia za iný trestný čin. Bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu v inej trestnej veci rovnakého páchateľa by nemohol existovať ani predmet marenia jeho výkonu. Rozhodovacia prax niektorých všeobecných (v prevažnej miere okresných) súdov však podľa názoru autora ukazuje, že okresné súdy sa s touto skutočnosťou nevedia úplne jednoznačne vysporiadať pri výmere a uložení trestu za spáchanie trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. V niektorých prípadoch tiež okresné súdy nesprávne vyhodnotili (a vyhodnocujú) trestnoprávnu relevanciu predchádzajúcej trestnej činnosti páchateľa.

Za účelom verifikácie (alebo falzifikácie) týchto záverov bol zo strany autora vykonaný prieskum rozhodovacej činnosti okresných a krajských súdov.

Pri výmere a ukladaní trestu je súd v zmysle Trestného zákona (zákona č.300/2005 Z.z v znení neskorších predpisov) povinný prihliadnuť na nasledujúce ustanovenia:

Podľa § 38 ods. 1 Trestného zákona: Na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona: Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Rozsudkom Okresného súdu Partizánske[3]súd schválil dohodu o vine a treste tak, že obvinený sa uznal za vinného, že v Žabokrekoch nad Nitrou a všade tam, kde sa zdržiaval, maril výkon rozhodnutia súdu tým, že bez vážneho dôvodu nenastúpil na výkon trestu odňatia slobody, pričom uznesením Okresného súdu Partizánske v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne bolo vyslovené, že obvinený sa v skúšobnej dobe neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov uložený mu (predchádzajúcim – pozn. autor) trestným rozkazom Okresného súdu Partizánske, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený, vykoná, napriek tomu, že dňa 20.08.2021 obvinený prevzal výzvu Okresného súdu Partizánske na nastúpenie do výkonu trestu ihneď, najneskôr do 7 dní od prevzatia výzvy,

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obvinený na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že obvinený sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona: Ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a splnil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom alebo zaplatiť dlh alebo zameškané výživné, ak boli uložené, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že sa trest odňatia slobody vykoná. Obvinený teda nebol právoplatne odsúdený pre spáchanie nového skutku, ktorý by naplnil znaky niektorej zo skutkových podstát trestných činov uvedených v Osobitnej časti Trestného zákona. Rozhodnutím došlo len k premene podmienečne odloženého trestu odňatia slobody na trest nepodmienečný pri súčasnom zachovaní totožnosti skutku, a to za splnenia zákonných podmienok. Právnym dôsledkom premeny podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody na trest nepodmienečný bola výzva odsúdeného na nástup do výkonu trestu odňatia slobody. Jej nerešpektovanie zo strany odsúdeného t.j. nenastúpenie odsúdeného na výkon (premeneného) trestu odňatia slobody orgány činné v trestnom konaní a súd právne kvalifikovali ako naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. V úvode tohto článku sme spomenuli, že pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty podľa § 348 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa vyžaduje existencia zákonného znaku skutkovej podstaty, a tým je predchádzajúce právoplatné odsudzujúce rozhodnutie súdu za inú trestnú činnosť páchateľa. Bez existencie takého rozhodnutia niet ani predmetu marenia výkonu rozhodnutia. Predmetom marenia výkonu rozhodnutia v uvedenom prípade bolo skoršie rozhodnutie súdu o neosvedčení odsúdeného v skúšobnej dobe resp. rozhodnutie súdu, že podmienečne odložený výkon trestu odňatia slobody odsúdený vykoná v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Uvedená skutočnosť má, podľa nášho názoru rozhodujúci význam pre zákonnosť trestu a jeho spravodlivú výmeru. Z citovaného rozhodnutia okresného súdu, ktorý sme popísali vyššie, vyplýva, že pri ustálení pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností konajúci súd predchádzajúce odsudzujúce rozhodnutie súdu, ktoré je predmetom marenia, vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m): Priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ už bol za trestný čin odsúdený. Ide o priťažujúcu okolnosť predstavujúcu recidívu. [4] Zároveň ide aj o okolnosť predpokladanú trestnoprávnou normou, z čoho nevyhnutne vyplýva porušenie zásady zákazu dvojitého pričítania.[5]