Nútená hospitalizácia pacienta s duševnou chorobou

V § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej len ZoZS) zákonodarca formuluje poslednú výnimku z princípu poskytovania zdravotnej starostlivosti len na základe informovaného súhlasu pacienta (jeho zákonného zástupcu). V tomto ustanovení nachádzame tieto kritériá, ktoré musia byť na spustenie a realizovanie režimu § 6 ods. 9 písm. d) ZoZS prítomné:

a) určenie formy poskytovania zdravotnej starostlivosti, pri ktorej je možné túto výnimku uplatniť (ambulantná forma, aj ústavná forma),

b) určenie subjektu pacienta – musí ísť o osobu duševnou chorobou alebo s príznakmi duševnej poruchy,

c) podmienka existencie konania subjektu – ohrozovanie seba alebo svojho okolia,

d) kauzalita medzi písm. b) a písmenom c) – ohrozovanie zo strany pacienta musí byť spôsobené jeho duševnou chorobou alebo duševnou poruchou, alebo hrozba vážneho zhoršenia zdravotného stavu subjektu.

Keďže výnimka upravená v citovanom zákonom ustanovení predstavuje závažný zásah do základných práv fyzickej osoby (I. ÚS 193/2013-56), tak spoľahlivé overenie naplnenia vyššie uvedených podmienok je principiálnym predpokladom zákonnosti uplatnenia danej výnimky (cit. nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 193/2013-56, z 3. júla 2013: „Ak by sa súdy v obdobných veciach vždy uspokojili iba s výsluchom ošetrujúceho lekára a chorého, bez toho, aby prihliadli na špecifiká konkrétneho prípadu, takýto postup súdov by mohol dokonca viesť ku zneužívaniu inštitútu prevzatia a umiestnenia chorého do ústavu vykonávajúceho zdravotnícku starostlivosť.“, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/31/2018, z 31. 7. 2018 (cit.): „Vzhliadnutie možno vnímať ako osobitný procesný postup, ktorý smeruje k naplneniu požiadavky prirodzenej dôstojnosti človeka, jeho osobnej nezávislosti vrátane slobody autonómie, nediskriminácie, rešpektovaniu odlišností osôb so zdravotným postihnutím. Povinnosťou súdu pri rozhodovaní o osobnej slobode človeka je vychádzať zo subjektívneho hľadiska, ktoré znamená, že súd primárne nevychádza z diagnózy osoby, o ktorej sa rozhoduje, ale ako sa navonok prejavuje jej schopnosť obstarať si svoje veci, začleniť sa do bežného života, reagovať na bežné impulzy.“)

Ústavný súd SR vo svojom recentnom náleze (Nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 199/2020-51, z 9. marca 2021) zdôrazňuje nevyhnutnosť poctivého vyporiadania sa s tým, či v prípade kde súd rozhoduje o zákonnosti prevzatia do zariadenia, sú splnené požiadavky špecifikované v § 6 ods. 9 písm. d) a v čl. 5 ods. 1 písm. f ) Európskeho dohovoru o ľudských právach (cit.): „Touto podstatou má byť zistenie toho, či osoba prevzatá do zdravotníckeho zariadenia trpí duševnou chorobou alebo má jej príznaky a ohrozuje seba alebo svoje okolie. 14. Táto požiadavka je v zásade zhodná s požiadavkou, ktorá vyplýva z čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru a ktorá je bližšie vyjadrená v tzv. Winterwerpových kritériách. Podľa prvého kritéria k obmedzeniu osobnej slobody psychicky chorej osoby môže dôjsť len vtedy, ak je k dispozícii dostatočný dôkaz o tom, že osoba trpí psychickou chorobou; pričom takýmto dôkazom je posudok, ktorý opisuje aktuálny stav osoby a v zásade vychádza z jej osobného vyšetrenia. Posudok, ktorý vychádza len zo zdravotnej dokumentácie, je prípustný len vtedy, ak osoba odmieta vyšetrenie. Podľa druhého kritéria musí zistená choroba odôvodňovať nevyhnutnosť prevzatia a umiestnenia do zdravotníckeho zariadenia. V podstate to znamená povinnosť vykonania testu primeranosti, či zistená duševná porucha znamená také nebezpečenstvo, či už pre posudzovanú osobu alebo všeobecne pre iných, pre ktorú je nevyhnutné jej umiestnenie v zdravotníckom zariadení. Dôkazné bremeno v zistení duševnej poruchy, z toho vyplývajúceho nebezpečenstva a nedostatočnosti alternatívnych opatrení je na orgánoch, ktoré rozhodujú o nariadení obmedzenia osobnej slobody.“

Súčasná právna úprava súdneho dohľadu nad zákonnosťou prevzatia do ústavnej zdravotnej starostlivosti nedostatočne zabezpečuje právo pacienta na ochranu súkromia, keďže súd sa prima facie orientuje na otázku posúdenia zákonnosti prevzatia a následného držania pacienta v zdravotníckom zariadení a bokom ponecháva otázku vhodnosti navrhovanej terapie pre pacienta a jej schválenie. Takáto právna reglementácia môže byť v rozpore s duchom Dohovoru [mutatis mutandis pozri rozhodnutie ESĽP vo veci X. v. Fínsko (sťažnosť č. 34806/04)]. V predmetnej veci sa ESĽP okrem iného zaoberal aj otázkou poskytovania konkrétnej liečby osobe s psychickým postihnutím proti jej vôli. V tomto prípade súd vyslovil, že aj keď proces posúdenia zákonnosti prevzatia sťažovateľky do psychiatrickej liečebne spĺňal všeobecné podmienky vyžadované Dohovorom o ľudských právach (posúdenie súdom, povaha miesta zadržania ako ďalšie podmienky definované v judikatúre ESĽP), vo veci zaručenia oprávnenosti aplikovania konkrétnej liečby (aplikovania liekov injekciami) štát nenaplnil svoj pozitívny záväzok stanovený Dohovorom, predovšetkým v čl. 8. súd vyslovil, že nedostatkom je absencia možnosti pacienta domáhať sa preskúmania rozhodnutia lekára o aplikovaní konkrétnej liečby.