Ochrana nenarodeného ľudského života v kontexte angloamerického a kontinentálneho právneho systému

1 Kontinentálny právny systém v komparácií s angloamerickým právnym systémom

Vymedzenie všetkých rozdielov, ktoré existujú medzi týmito dvoma právnymi systémami pre účely tohto článku nie je potrebné, preto autor uvádza len základne prvky týchto systémov pre jednoduché pochopenie základných rozdielov, ktoré jestvujú medzi týmito dvoma svetovými právnymi systémami, pričom za akýsi základ kontinentálneho právneho systému možno predovšetkým považovať právo lex scripta, t. j. právo písané, ktorého vznik je podmienený zákonodárnou činnosťou jednotlivých štátnych orgánov.[1]Za akýsi základný prameň práva,  možno preto považovať normatívny právny akt, doplnený subsidiárnymi prameňmi práva t. j. právnou obyčajou, jurisprudenciou ako aj čoraz častejšou sudcovskou tvorbou práva, rozlišujúcou dualizmus práva verejného a súkromného. Základ angloamerického právneho systému však predstavuje sudcovská tvorba práva, popri ktorej sa v nižšom rozsahu uplatňuje aj lex scripta[2]z čoho vyplýva silné zastúpenie nepísaného práva a to najmä súdnych rozhodnutí, ktoré sa vytvárajú na báze doktríny stare decisis(t. j. zotrvania pri rozhodnutom), podľa ktorej sú sudcovia viazaní predchádzajúcimi rozhodnutiami vyšších súdov až kým nevzniknú nové, celkom presvedčivé dôvody pre vytvorenie nového precedensu.[3][4]V angloamerickom právnom systéme teda neplatí zásada zasadá “index ius dicit inter partes”, podľa ktorej sú súdne rozhodnutia záväzné len pre strany konania, ale práve opačná zásada, podľa ktorej rozhodnutia určitých súdov sú záväzné všeobecne.

2 Právo na život a jeho povaha

Vo všeobecnosti môžeme ľudské práva rozdeľovať na ľudské práva absolútne a relatívne. Za absolútne ľudské práva možno považovať také práva, ktoré nie je možné žiadnym spôsobom obmedziť a teda môžeme ich považovať za neobmedziteľné.[5] Naopak, za relatívne ľudské práva môžeme považovať ľudské práva obmedziteľné na základe tzv. testu proporcionality.[6] Mnoho ľudí, dokonca aj autorov odborných publikácií v oblasti ústavného práva sa domnieva, že právo n život garantované mnohými medzinárodnými dokumentmi ako aj Ústavou Slovenskej republiky, je absolútnym ľudským právom. Zastávame názor, že to nemusí byť tak celkom pravda. Aj samotná Ústava Slovenskej republiky vo svojom čl. 15 ods. 4 uvádza: „Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.[7]“

Z uvedeného jasne vyplýva, že pozbavenie života je možné, ale iba za predpokladu, že nastanú určité špecifické okolnosti. Rovnako tak je nutné konštatovať, že z dikcie čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je možné identifikovať rozlišovanie medzi právom na život (prvá veta čl. 15 ods. 1) a ochranou nenarodeného ľudského života (druhá veta čl. 15 ods. 4), pričom v tomto článku sa budeme zaoberať práve ochranou nenarodeného ľudského života v kontexte komparácie dvoch svetových právnych systémov, z dôvodu vzniku určitého kontrastu v nazeraní na toto právo v angloamerickom a kontinentálnom právnom systéme vplyvom zrušenia prelomového rozhodnutia Najvyššieho súdu USA.[8]