Podvod a úverový podvod

V tomto článku rozoberieme trestné činy podvodu a úverového podvodu podľa nášho slovenského Trestného zákona.

Podvod

Trestný čin podvodu je vymedzený v § 221 zákona č. 300/2005 (Trestný zákon) ako úmyselné konanie pri ktorom niekto obohatí seba alebo iného na škodu cudzieho majetku tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu. Za takéto konanie hrozí páchateľovi trestného činu trest odňatia slobody až na dva roky. Podvod sa radí do kategórie prečinov, pretože základná trestná sadzba za jeho spáchanie neprekračuje hranicu piatich rokov.

Objektom proti ktorému smeruje protiprávne konanie páchateľa je cudzí majetok, pričom druh a forma vlastníctva nie sú v tomto prípade dôležité. Dôležitým pre posúdenie toho či majetok je alebo nie je cudzí je fakt či patrí, resp. patrí páchateľovi výlučne. Ak teda majetok nepatrí páchateľovi, resp. mu nepatrí výlučne jedná sa o majetok cudzí. Pod majetkom možno zase rozumieť veci, pohľadávky a iné majetkové práva. Čo sa týka škody, škodou sa vo všeobecnosti rozumie nejaká ujma ktorá má majetkovú povahu, Škodu definuje § 124 TZ ako ujmu na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.

Podľa rozhodnutia súdu R42/1990 pri závere o výške škody spôsobenej na cudzom majetku trestným činom podvodu spáchaným vylákaním veci podvodným sľubom zaplatenia dohodnutej sumy treba vychádzať zo skutočnej hodnoty veci, a nie z výšky dohodnutej sumy.

Obohatením podľa ustanovenia § 221 je rozmnoženie majetku páchateľa, ktoré môže nastať dvomi spôsobmi. Buď páchateľ tým že podviedol poškodeného zväčšil svoj majetok, alebo nevynaložil náklady, ktoré bol povinný vynaložiť. Pri podvode je teda významné úmyselné podvodné konanie, ktoré má iného uviesť do omylu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3 Tdo 15/2014 zo dňa 03.12.2014 potvrdzuje už vyššie spomenuté, že objektom trestného činu podvodu je cudzí majetok. Dodáva , že omyl je rozpor medzi predstavou a skutočnosťou a pôjde oň vtedy, keď podvádzaná osoba nemá o dôležitej okolnosti žiadnu predstavu, alebo sa domnieva, že sa nemá čoho obávať. Omyl sa môže týkať i skutočností, ktoré majú len nastať, páchateľ však musí o omyle iného vedieť už v dobe, keď dochádza k obohateniu. Uvedením do omylu páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci, pričom môže ísť o klamstvo alebo aj o nepravdivú informáciu. Podstatné skutočnosti zamlčí páchateľ, ktorý neuvedie pri svojom podvodnom konaní akékoľvek skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce alebo zásadné pre rozhodnutie podvádzanej osoby, pričom pokiaľ by tieto skutočnosti boli druhej strane známe, k plneniu z jej strany by nedošlo. K dokonaniu trestného činu podvodu dochádza obohatením páchateľa trestného činu alebo inej osoby. Pričom podľa ustálenej judikatúry zákonný znak "obohatenia iného" je naplnený aj obohatením bližšie neurčenej osoby alebo skupiny osôb.

Trestná sadzba za spáchanie trestného činu podvodu sa líši v závislosti od okolností za ktorých bol trestný čin spáchaný, najmä od výšky spôsobenej škody. Tú pre potreby trestného práva upravuje § 125 TZ. Pri malej škode, ktorá predstavuje škoda prevyšujúca sumu 266,- €, je trestná sadzba až dva roky. Pri škode väčšej, čo je desaťnásobok škody malej (t.j. 2.666,- €) je trestná sadzba jeden až päť rokov, pričom v tomto prípade stačí konanie z nedbanlivosti. Ak páchateľ spôsobí tzv. značnú škodu, čo je stonásobok škody malej (t.j.26.600,- €) alebo ak spácha trestný čin z osobitného motívualebo závažnejším spôsobom konania hrozí mu trest odňatia slobody na tri až desať rokov, pričom v týchto troch prípadoch už nepôjde o prečin ale o zločin. Napokon ak vznikne spáchaním trestného činu podvodu škoda veľkého rozsahu, čo je päťstonásobok škody malej (t.j.133.000,- €) alebo ak spácha trestný čin podvodu ako člen nebezpečného zoskupenia alebo za krízovej situácie môže byť odsúdený až na desať až pätnásť rokov. Podľa Trestného zákon sa takéto konanie už posudzuje ako obzvlášť závažný zločin.

Úverový podvod

Úverový podvod je špecifickým druhom podvodu. Podľa § 222 Trestného zákona, kto vyláka od iného úver alebo zabezpečenie úveru tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru, a tak mu spôsobí malú škodu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

Objektom je tu teda podobne ako je tomu pri klasickom podvode cudzí majetok. Rozdiel však spočíva v tom, že ide o majetok z ktorého sa poskytuje úver alebo záruka na úver. Úver vzniká na základe zmluvy o úvere, upravenej v Obchodnom zákonníku. Podľa § 497 ObchZ. sa zmluvou o úvere veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Dôležité je, že dlžník nevráti v dohodnutej dobe len požičané peňažné prostriedky ale aj úroky. Ak by úroky platiť nemal nejednalo by sa o zmluvu o úvere ale o zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka. Čo sa týka záruky úveru ako objektu trestného činu, ide v podstate o ručenie v zmysle z. 513/1991(Obchodný zákonník), kde § 303 uvádza, že kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom, pričom ručením možno zabezpečiť len platný záväzok dlžníka alebo jeho časť. Vzniku ručenia však nebráni, ak záväzok dlžníka je neplatný len pre nedostatok spôsobilosti dlžníka brať na seba záväzky, o ktorom ručiteľ v čase svojho vyhlásenia o ručení vedel.

Na to aby konanie páchateľa bolo trestným je potrebné aby poškodeného uviedol do omylu v súvislosti s podmienkami na poskytnutie úveru. Tieto podmienky sa však nesmú zakladať na pravde a tým sa podarí páchateľovi vylákať úver alebo záruku na úver od poškodeného. K tomu ustálená judikatúra uvádza, že na naplnenie znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu, sa zo subjektívnej stránky vyžaduje, aby páchateľ už v čase pôžičky konal v úmysle vypožičané peniaze nevrátiť vôbec, alebo nevrátiť ich v dohodnutej lehote, prípadne konal s vedomím, že peniaze nebude môcť v dohodnutej lehote vrátiť a že tým uvádza veriteľa do omylu. (R 57/1978). Nestačí teda len skutočnosť, že páchateľ nevrátil požičané peňažné prostriedky v dohodnutej lehote. Ide teda o úmyselné konanie páchateľa.

Výška trestu odňatia slobody sa posudzuje obdobne ako pri trestnom čine podvodu (§ 221), a teda pri spôsobení malej škody je to trest odňatia slobody jeden až päť rokov. Pri spôsobení väčšej škody, alebo konania z osobitného motívu, alebo závažnejším spôsobom konania je trestná sadzba tri až desať rokov. Pri spôsobení značnej škody trest päť až dvanásť rokov. Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spôsobí škodu veľkého rozsahu, alebo ako člen nebezpečného zoskupenia, alebo za krízovej situácie. Špecifickým je odsek 2 § 222 TZ, podľa ktorého odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak ako zamestnanec, člen, štatutárny orgán, zástupca alebo iná osoba oprávnená konať za toho, kto úver poskytuje, umožní získať úver tomu, o kom vie, že nespĺňa podmienky určené na jeho poskytnutie. Toto ustanovenie sa použije na osoby, ktoré majú oprávnenie poskytovať úver (uvedené v § 222 ods.2) a to z toho dôvodu, že pri poskytovaní úveru si boli vedomé toho, že žiadateľ o úver nespĺňa zákonné podmienky a aj napriek tomu mu úver poskytli.

Príklady z rozhodovacej praxe súdov (verejne dostupné rozhodnutia)