I.Úvod
Otázky práva, spravodlivosti a morálky sú vždy aktuálne a v poslednej dobe pritiahli aj pozornosť slovenskej verejnosti, či už v dôsledku káuz v podobe Gorily, Sasanky, alebo iných medializovaných prípadov. Treba však poznamenať, že o vzťahu práva a spravodlivosti sa medzi právnymi filozofmi diskutovalo od nepamäti. Ak ľudia chcú mať dôveru v štát, je nevyhnutné sa týmito otázkami zaoberať. Rovnako nevyhnutné je zdôrazniť rozdiel medzi právom a morálkou. Spor práva a morálky sa tak stáva zakukleným sporom medzi prirodzeným právom a právnym pozitivizmom. Tento konflikt sa vyostruje najmä v období po 2. svetovej vojne, kedy silneli ohlasy k prehodnoteniu postulátov právnej vedy.
II. Ius naturalismus versus ius positivismus
Jednou z nosných tém teórie sa od 19. storočia stala dilema medzi právnym pozitivizmom a prirodzeným právom.
Prirodzenoprávna teória práva nepokladá za jediný, posledný zdroj a kritérium práva len zákony určitej spoločnosti, ale uznáva vyššie kritérium správnosti zákonov, ktoré rozhoduje o ich legitimite a platnosti. Takýmito vyššími kritériami môžu byť kritéria spravodlivosti, či správnosti zákonov.
Platí tu zásada : LEX INIUSTA NON SED LEX= NESPRAVODLIVÝ ZÁKON NIE JE ZÁKON
Prirodzený zákon tak nie je prísnym kódexom, ale skôr súbor pravidiel konania, predpísaný akousi autoritou, ktorá je nadradená štátu. Je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka. Na druhej strane si však nemožno predstaviť, že by mohol nahradiť súdne inštitúcie. Skôr platí, že by prirodzený zákon mal pomáhať formovať úsudok zákonodarcov.
Hlavným konkurentom prirodzenoprávnej teórie sa od 19. storočia stáva tzv. právny pozitivizmus. V tomto prípade platí zásada : LEX DURA SED LEX = TVRDÝ ZÁKON, ALE ZÁKON, čo v praxi znamená – musíme rešpektovať zákony, hoci sa nám nepozdávajú, pretože právo zaväzuje všetkých.
„Právnym pozitivizmom" možno označiť také poňatie práva, ktoré považuje za jediný a zvrchovaný zdroj práva zákon, a preto poníma ako záväzný akýkoľvek zákon bez ohľadu na jeho obsah. Obe pozície sú pritom späté s inštitúciou práva ako takou, no zatiaľ čo právny pozitivizmus nadraďuje hodnotu právnej istoty hodnote spravodlivosti, prirodzenoprávna teória nadraďuje hodnotu spravodlivosti hodnote právnej istoty.
Negatívna stránka pozitivistického prístupu k právu sa ukázala v období nacistického režimu, ktorý otvoril dvere tým najkrutejším nacistickým právnym predpisom zbavujúcim vlastných občanov ich základných práv a slobôd. Nemecká právna veda prikazovala občanom bezpodmienečne poslúchať štát, ktorý bol strážcom celého zákona a poriadku. Prirodzený zákon tu nemal miesto.
Hrôzy nemeckého zákonodarstva priviedlo mnoho právnikov celého sveta k poznaniu, že právo nemôže byť hodnotovo neutrálne. A keďže prívrženci tohto učenia boli nútení uznať každý, aj keď nespravodlivý zákon ako právo, je potrebné poukázať na múdrosť antiky, kresťanského stredoveku a osvietenstva - že existuje vyššie právo ako zákon, prirodzené právo alebo právo rozumu, ktoré stoji nad zákonmi, podľa ktorého bezprávie zostáva bezprávím, aj keď má formu zákona.
Právny filozof a právnik Gustav Radbruch sformuloval kritiku právneho pozitivizmu v tzv. Radbruchovej formule naprosto výstižne :
„Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť." [1]
