Ústavný súd Slovenskej republiky 27. septembra 2023 nálezom sp. zn. PL. ÚS 1/2021 rozhodol, že ustanovenia § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrhu navrhovateľov (skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky) ústavný súd nevyhovel.
Napadnutými ustanoveniami zákonodarca ustanovil nevyvrátiteľnú domnienku, že pri spáchaní ktoréhokoľvek trestného činu podľa § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona je spravodlivým a primeraným práve a len taký trest, ktorého súčasťou je aj prepadnutie majetku páchateľa.
Ústavný súd v náleze konštatoval, že zákonodarca pri koncipovaní nástrojov, prostredníctvom ktorých do trestných kódexov premieta princíp, že zločin sa nesmie vyplácať, disponuje širokou mierou úvahy. Ústavný súd preto vo všeobecnosti nepovažuje za opodstatnené akokoľvek vylučovať trest prepadnutia majetku z katalógu dostupných represívnych nástrojov a nemá dôvod ani právomoc tieto nástroje spochybňovať, pokiaľ spĺňajú základné ústavné parametre. Škála, v ktorej rozsahu možno princíp proporcionality, zákaz krutého trestu či požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi súkromnými právami a verejným záujmom považovať za zachované, je relatívne široká. Nesmie však ísť o spôsob, ktorý sa požiadavkám primeranosti celkom zjavne vymyká. Nie je vylúčené, že za istých okolností môže byť primeraným a spravodlivým trest prepadnutia majetku páchateľa. Rovnako je však zrejmé, že za istých okolností môže byť takýto trest neprimeraným a nespravodlivým.
Vychádzajúc z vývoja slovenskej trestnoprávnej úpravy, z prehľadu úprav vo viacerých členských štátoch EÚ vrátane rozhodovacej činnosti tamojších súdov a z judikatúry ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie ústavný súd dospel k záveru, že povinnosť súdu uložiť v taxatívne vymedzených prípadoch trest prepadnutia majetku nie je spôsobilá učiniť zadosť referenčným normám, princípom ústavy a relevantnej judikatúre ESĽP a Súdneho dvora, a to z nasledujúcich dôvodov:
a) odporuje princípu primeranosti trestov, keďže požiadavku uloženia trestu, ktorý je v konkrétnych okolnostiach veci primeraný a spravodlivý, nahrádza nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne určených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba trest prepadnutia majetku (čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 16 ods.2 ústavy),
b) vytvára priestor na také zásahy do vlastníckeho práva dotknutých osôb, ktoré sú, resp. môžu byť v konkrétnom prípade neprimerané a odporujúce zásade ochrany legálne nadobudnutého majetku (čl. 20 ods. 1 ústavy).
