Výpoveď osoby v kontexte zásady „nemo tenetur se ipsum accusare“

Ako sa judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva pozerá na zásadu "nemo tenetur", ktorá sa v priebehu rokov stala zlatým štandardom platným v trestných resp. kvázi trestných konaniach demokratických štátov?  Je možné mlčanie obvineného možné použiť ako dôkaz proti nemu? Dozviete sa v článku.

Najpresnejšie je súčasné poňatie princípu nemo tenetur vyjadrené v rezolúcii XV. Medzinárodného kongresu trestného práva (Rio de Janeiro, 1994), kde sa hovorí: „Nikto nie je povinný prispieť aktívnym spôsobom, priamo alebo nepriamo, na vlastné odsúdenie.“ Pravidlo nemo tenetur je teda potrebné vykladať tak, že je zakázané donucovanie k aktívnemu konaniu obvineného, ktorým by mal osobne prispievať k vlastnému usvedčeniu.

Výpoveď osoby v rôznom procesnom postavení

Občas sa v trestnom konaní vyskytne situácia, že osoba je najprv vypočutá ako svedok pod sankciou krivej výpovede a vo výpovedi sa prizná na spáchanie trestného činu. Vtedy je uznávané ako nepochybné, že neskôr, tj po vznesení obvinenia, nemôže byť predchádzajúca svedecká výpoveď použitá ako dôkaz proti obvinenému.

Ak je osoba vypočúvaná ako svedok a odmietne vypovedať s argumentom, že by sama seba usvedčovala, nemôže byť k výpovedi nútená ani pokutou, ani inak. Nepravdivú svedeckou výpoveďou, ktorou sama seba kryje, sa takáto osoba nedopúšťa trestného činu krivej výpovede jej trestné stíhanie pre krivé svedectvo by odporovalo zásade nemo tenetur. V tomto zmysle pravidelne judikujú ako slovenské tak aj zahraničné súdy.

ESLP považuje za neprípustné, ak je v trestnom konaní použitá ako dôkaz usvedčujúci výpoveď, získaná pod hrozbou trestnej sankcie v inom druhu konania, napr. v správnom alebo disciplinárnom konaní. Takáto situácia nastala vo veci Saunders proti Spojenému kráľovstvu (43/1994/490/572, rozsudok zo 17.12.1996, Zb. VI/1996).

Trestnému stíhaniu tu predchádzalo administratívne vyšetrovanie, vykonávané inšpektormi ministerstvá obchodu a priemyslu, pred ktorými sú osoby povinné pravdivo vypovedať pod hrozbou trestnej sankcie. Taká výpoveď p. Saundersa bola neskôr použitá proti nemu ako usvedčujúci dôkaz v trestnom konaní. ESĽP nespochybnil oprávnenie správnych alebo disciplinárnych orgánov vypočúvať preverované osoby pod sankciou, avšak ak bola táto výpoveď použitá proti takejto osobe v neskoršom trestnom konaní, došlo podľa ESĽP k porušeniu článku 6 Dohovoru.