Eutanázia v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (1. časť)

Článok 2 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, priznáva každému jedincovi právo na život. Možno však právo na život chápať ako právo na smrť? Je možné pod ochranou čl. 2 Dohovoru, beztrestne ukončiť život inej, hoc ťažko chorej osoby?  Práve uvedenými otázkami sa v jednom zo svojich prelomových rozhodnutí zaoberal Európsky súd pre ľudské práva zo sídlom v Štrasburgu. To aká bola argumentácia sporových strán a rozhodnutie samotného súdu sa dočítate v nasledujúcom článku.

Rozhodnutie ESĽP vo veci Pretty proti Spojenému kráľovstvu

Jedným z prvých prípadov, v ktorých bolo sťažovateľom, v tomto prípade sťažovateľkou, namietané porušenie povinnosti členského štátu chrániť právo na život, bol rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Pretty proti Spojenému kráľovstvu z 29. 7. 2002.

Základné okolnosti prípadu

Sťažovateľka Diane Pretty bola v čase podania návrhu na začatie konania ochrnutá a trpiaca degeneratívnou a nevyliečiteľnou chorobou. V sťažnosti tvrdila, že odmietnutie udelenia beztrestnosti jej manželovi v prípade, že by jej pomohol spáchať samovraždu a zákaz pomoci pri samovražde vyplývajúci z vnútroštátnej legislatívy porušuje jej základné práva podľa článkov 2, 3, 8, 9 a 14 Dohovoru.

Argumentácia sťažovateľky

Z článku 2 Dohovoru vyplýva, že právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života s výnimkou výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po odsúdení za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest. Zbavenie života sa nepovažuje za spôsobené v rozpore s týmto článkom, ak vyplýva z použitia sily, ktoré je bezpodmienečne nevyhnutné pri obrane osoby proti nezákonnému násiliu, alebo vykonávaní zákonného zatknutia, alebo pri zabránení úteku osoby zákonne zadržanej, alebo zákonnom potlačení nepokojov alebo vzbury. Choroba sťažovateľky bola v čase podania návrhu v pokročilom štádiu. V tom čase bola sťažovateľka v podstate paralyzovaná od krku nadol, jej reč prakticky nebola rozoznateľná a bola kŕmená gastrickou sondou. Prognóza dĺžky jej života bola veľmi zlá, merateľná len v týždňoch alebo mesiacoch. Intelekt sťažovateľky a schopnosť rozhodovať sa bola v čase podania sťažnosti bez obmedzenia. Keďže konečná fáza ochorenia je mimoriadne bolestivá a nedôstojná, sťažovateľka žiadala, aby mohla ovládať spôsob a čas svojej smrti, aby tak bola ušetrená utrpenia a poníženia. Sťažovateľke bránila jej choroba spáchať samovraždu bez pomoci. Z toho dôvodu mala sťažovateľka v úmysle spáchať samovraždu za asistencie svojho manžela. Pomáhať pri samovražde je však podľa anglického vnútroštátneho práva zločinom. Preto sťažovateľka z toho dôvodu požiadala vrchného štátneho žalobcu, aby vydal záväzné vyhlásenie, že v prípade dokonania činu – asistencie pri sťažovateľkinej samovražde nebude jej manžel stíhaný. Vrchný štátny žalobca odmietol vydať takéto vyhlásenie. Aj napriek vyčerpaniu vnútroštátnych opravných prostriedkov nebolo zaručenie alebo udelenie trestnoprávnej imunity pre manžela vydané. Sťažovateľka sa aj v rámci vnútroštátnych konaní opierala o Dohovor a tvrdila, že článok 2 Dohovoru nechráni život sám, ale právo na život. Tento článok je potrebné vykladať tak, že jednotlivec si môže zvoliť, či chce alebo nechce žiť, a tak chráni právo jednotlivca na sebaurčenie vo vzťahu k otázkam života a smrti. Tak, ako môže jednotlivec odmietnuť život zachraňujúcu alebo život predlžujúcu liečbu, môže si legálne zvoliť spáchať samovraždu. Právo zomrieť nie je protikladom k právu na život, ale dôsledkom tohto práva a členské štáty Dohovoru sú povinné chrániť obe tieto práva. Článok 2 Dohovoru teda uznáva právo jednotlivca vybrať si medzi životom a smrťou a ochraňuje tak právo na smrť za tým účelom, aby sa zabránilo nevyhnutému utrpeniu a poníženiu, pričom toto právo na smrť je dôsledkom práva na život, nie jeho protikladom.