Je skutková podstata trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky protiústavná?

Trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona zakotvuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku spáchania trestného činu, bez ohľadu na faktický stav. Uvedená skutková podstata je z tohto pohľadu raritná a môže byť dokonca protiústavná.

Nastolená prax orgánov činných v trestnom konaní, ale aj rozhodovacia prax súdov či odborný výklad k predmetnej skutkovej podstate svedčia pre záver, že by tu išlo o právnu domnienku nevyvrátiteľnú, pretože sa všeobecne akceptuje, že pri tomto trestnom čine je irelevantné, aký bol skutočný stav veci, t. j. či páchateľ skutočne viedol alebo neviedol motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky (v stave vylučujúcom spôsobilosť).

Zaujímavý náhľad na vec poskytol autor A. Bröstl ml., ktorý nazerá na predmetnú skutkovú podstatu ako na právnu domnienku konania, pričom rozvíja úvahu, či bude vyvodená trestná zodpovednosť páchateľa aj vtedy, ak síce formálne znaky skutkovej podstaty naplní, avšak zároveň bude mať v rukách nespochybniteľný dôkaz o tom, že v čase výkonu inkriminovanej činnosti (napr. vedenie motorového vozidla) nebol pod vplyvom návykovej látky. Podľa autora, ako to úvahou naznačil, by táto právna domnienka mala byť vyvrátiteľná, ba dokonca musí byť vyvrátiteľná, inak by bola zásahom do jednej zo základných zásad trestného konania, a to zásady prezumpcie neviny.

Obdobné úvahy rozvíjajú aj iní autori, kde sa podrobne problematike venoval napr. O. Repa, ktorý dokonca zavádza pre skutkovú podstatu termín „prezumpcie viny“, pričom pokladá právnu úpravu § 289 ods. 2 Tr. zákona za odporujúcu popri už zmienenej zásade prezumpcie neviny aj ďalším významným zásadám trestného konania, a to zásade náležitého zistenia skutkového stavu, zásade práva na obhajobu a s tým súvisiacej zásade zákazu sebaobviňovania. Podľa tohto autora je zakotvením danej skutkovej podstaty v Trestnom zákone občan v podstate nútený aj k poskytovaniu dôkazov proti sebe samému, pričom ak tak neučiní, dopúšťa sa tým trestného činu.

Závery, ktoré by mohli plynúť z takýchto úvah pokladám za tak závažné, že by ich akceptovanie v podstate znamenalo, že ustanovenie § 289 ods. 2 Tr. zákona je rozporné s ústavným zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv prijatou OSN 10. decembra 1948 a inými významnými medzinárodnými dokumentmi. Na tomto mieste pokladám za dôležité uviesť, že v praxi sa v poslednej dobe možno stretnúť s niekoľkými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, ktoré ako orgány aplikácie práva, zrejme, uvedomujúc si zmienené problematické aspekty tohto trestného činu, posudzujú skutky, ktoré inak formálne napĺňajú všetky znaky skutkovej podstaty prečinu podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona tak, že pre ich trestnosť požadujú napr. preukázanie a objektivizovanie minimálne tej skutočnosti, že páchateľ bol pri výkone vymedzených činností pod vplyvom návykovej látky (hoc nie v stave vylučujúcom spôsobilosť), čo zvyšuje požiadavky a nároky na dokazovanie, pričom ak táto okolnosť objektivizovaná nie je, trestná zodpovednosť sa nevyvodí. Keďže v danom prípade išlo o rozhodnutia „iba“ prvostupňových orgánov prokuratúry a polície, nedokladám ich citácie, aj vzhľadom na to, že je nepochybné, že z hľadiska svojho dosahu a spôsobilosti meniť celorepublikovú trestnú prax nedosahujú takú úroveň ako napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Uvedené však nepochybne preukazuje, že skutková podstata tohto trestného činu začína byť už aj v odborných kruhoch kontroverznou a mala by byť predmetom ďalších diskusií. Vráťme sa však ku koreňu problému, ktorý spočíva v uhle nazerania na objekt tohto trestného činu, jeho vnímaní ako ohrozovacieho, čo vyúsťuje potom do úvahy, že v skutkovej podstate je obsiahnutá prezumpcia konania. V tejto súvislosti pokladáme za dôležité zaoberať sa otázkou, či prezumpcia, resp. právna domnienka v skutkovej podstate trestného činu je vôbec ako taká prípustná.