JUDIKATÚRA: Odmena za právne služby v antidiskriminačnom spore

Právne vety

1. Právne prostriedky na ochranu osobnosti v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch smerujú k ochrane pred znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a sú v zásade rovnaké s právnymi prostriedkami ochrany pri diskriminácii osôb podľa antidiskriminačného zákona, ktoré tiež pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch smerujú k ochrane pred znížením dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby (§ 9 ods. 3 advokátskej tarify).
2. Vzhľadom na podobu v predmete ochrany (ľudská dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, spoločenské uplatnenie) možno konštatovať, že neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by ochrana týchto imateriálnych práv mala byť posudzovaná pre účely výpočtu odmeny za právne služby inak v spore o ochranu osobnosti a inak v antidiskriminačnom spore.
3. Konanie vo veci samej nie je odlišným konaním od časti konania o výške trov konania. Preto nie je možné konanie o výške trov konania prerušiť z dôvodu, že na dovolacom súde prebieha (pokračuje) konanie vo veci samej. Rozhodovanie o trovách konania je akcesorickou súčasťou konania o veci samej; o trovách konania súd totiž rozhoduje ex offo (§ 262 ods. 1 CSP). Navonok tvoria jeden celok a majú aj rovnakú spisovú značku. Preto prerušením konania vo veci samej by sa prerušilo konanie ako celok vrátane jeho akcesorických častí, teda aj subkonania o výške trov konania. Pod pojmom „konanie“, ktoré môže súd prerušiť podľa § 164 CSP, možno vykladať ako konanie vo veci samej. Nie je možné prerušiť len určitú časť konania bez toho, aby konanie vo veci samej prebiehalo.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 537/2022

Skutkový stav

Sťažovateľ sa ako žalobca žalobou z 3. januára 2011 domáhal na okresnom súde ochrany svojho práva na rovnaké zaobchádzanie a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 6 650 eur podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Dňa 9. decembra 2020 vydal okresný súd rozsudok, ktorým žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po podaní odvolania sťažovateľom krajský súd 19. januára 2022 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Dňa 7. apríla 2022 vydal okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesenie, ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie trov konania vo výške 2 955,72 eur. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie a návrh na odklad vykonateľnosti odvolacieho rozsudku. Sťažovateľ podal sťažnosť aj proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o výške trov konania sťažnosť a návrh na prerušenie konania. Proti uzneseniu o výške trov konania podal sťažnosť aj žalovaný, ktorý namietal nezapočítanie určitých úkonov právnych služieb a náhradu za stratu času.

Dňa 27. júna 2022 vydal okresný súd napadnuté uznesenie, ktorým sťažnosť sťažovateľa, ako aj sťažnosť žalovaného zamietol. Podľa okresného súdu v predmetnom spore išlo o porušenie antidiskriminačného zákona, a nie o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, preto sa má postupovať podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify, t. j. tarifnou hodnotou je výška požadovanej nemajetkovej ujmy vo výške 6 650 eur. K uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 1Cdo/13/2012 zo 14. novembra 2013 ktorým argumentoval sťažovateľ sa nevyjadril. Takisto sa nevyjadril ani k návrhu na prerušenie konania a nerozhodol o ňom.

Z rozhodnutia Ústavného súdu SR

Spornou otázkou je to, či možno § 10 ods. 8 advokátskej tarify aplikovať aj na antidiskriminačný spor, v ktorom sa sťažovateľ domáha náhrady nemajetkovej ujmy, teda či možno za tarifnú hodnotu považovať sumu 2 000 eur, a nie výšku požadovanej nemajetkovej ujmy, čo je v prípade sťažovateľa 6 500 eur. Touto otázkou sa v inom antidiskriminačnom spore zaoberal najvyšší súd a toto rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 146/2014. V ňom najvyšší súd dospel k záveru, že aj v antidiskriminačných sporoch sa uplatňujú právne prostriedky, pri ktorých je zjavná zhoda s tými, aké sú v spore o ochranu osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka). Podľa najvyššieho súdu nie je žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by práve tento druh veci nemal byť určujúcim pri stanovenie tarifnej hodnoty aj v tomto prípade; treba preto (obdobne) aplikovať § 10 ods. 8 vyhlášky.

Vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky tvorí ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Táto síce nie je bezvýnimočne záväzná pre nižšie súdy, v prípade odklonu od nej však súd musí tento odklon odôvodniť (§ 220 ods. 3 CSP). To však nie je tento prípad. Okresný súd sa s týmto rozhodnutím vôbec nevysporiadal a odklon od neho neodôvodnil. Zároveň možno konštatovať, že sám okresný súd po oboznámení sa s týmto rozhodnutím vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti akceptoval právny názor najvyššieho súdu.

Najskôr sa ústavný súd zaoberal tým, či možno rozhodnutie R 146/2014 aplikovať aj na tento prípad. Z rozhodnutia krajského súdu vo veci samej z 19. januára 2022 možno konštatovať, že išlo o antidiskriminačný spor. Takisto možno uzavrieť, že skutková situácia v rozhodnutí R 146/2014 je analogická so skutkovou situáciou sťažovateľa. Aj v konaní R 146/2014 sa žalobkyňa domáhala nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur a súd najskôr považoval túto sumu za tarifnú hodnotu na účely výpočtu ceny za jeden úkon právnej služby. Žalobkyňa v konaní bola neúspešná a súd rozhodoval o výške trov konania, ktoré má uhradiť žalovanému. Najvyšší súd konštatoval, že tarifnou hodnotou je suma 2 000 eur podľa § 10 ods. 8 advokátskej tarify. Takisto nemožno povedať, že by požadovaná ujma bola majetkovou ujmou len preto, že vychádza z výšky platu, o ktorý sťažovateľ prišiel. Sťažovateľ odôvodňuje tento svoj nárok zásahom do nemajetkových práv.

Čo sa týka možnosti aplikovať § 10 ods. 8 advokátskej tarify aj na antidiskriminačné spory, ústavný súd považuje názor najvyššieho súdu za ústavne konformný. Právne prostriedky na ochranu osobnosti v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch smerujú k ochrane pred znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a sú v zásade rovnaké s právnymi prostriedkami ochrany pri diskriminácii osôb podľa antidiskriminačného zákona, ktoré tiež pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch smerujú k ochrane pred znížením dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby (§ 9 ods. 3 advokátskej tarify).

Ustanovenie § 10 ods. 8 advokátskej tarify vymenúva konkrétne súdne spory (vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva) a je pravdou, že antidiskriminačné spory medzi nimi vymenované nie sú. Preto je potrebné sa zaoberať otázkou, či je možné tento taxatívny výpočet analógiou rozšíriť aj na antidiskriminačné spory.

Taxatívny výpočet sa zásadne nelíši od jednoduchej normy, ktorá obsahuje len jeden prvok (v tomto prípade len jeden druh sporu). Právna veda pripúšťa dotváranie práva aj pri taxatívnom výpočte (pozri Melzer, F., Metodologie nalézání práva, C. H. Beck, 2011, s. 249), argumentujúc, že zákonodarca sa orientuje len na typické príklady, nie na prípady špecifické. Preto sa treba zaoberať účelom daného pravidla a pokiaľ teleologické argumenty skutočne výrazne svedčia v prospech analogickej aplikácie aj na iné prípady, analógiu je možné použiť. Nemožnosť analógiou rozšíriť tento výpočet je daná len vtedy, ak zistíme, že zákonodarca by nechcel, aby aj skupina prípadov, do ktorej spadá prejednávaný prípad (antidiskriminačné spory), nespadala do pôsobnosti danej normy (§ 10 ods. 8 advokátskej tarify). Ak zákonodarca určí, že určité ustanovenie platí len pre tieto prípady a pre žiadne iné, tak z toho vôbec nemusí byť zrejmé, či si bol vedomý existencie aj práve prejednávaného prípadu (v našom prípade antidiskriminačného sporu). Potom sa možno vždy s ohľadom na predpoklad racionálneho zákonodarcu domnievať, že práve prejednávaný prípad, ktorého teleológia vyžaduje rovnaké riešenie ako prípady vo výpočte uvedené, by zákonodarca, ak by si bol vedomý tohto prípadu, do taxatívneho výpočtu tiež zaradil (pozri Melzer, F., Metodologie nalézání práva, C. H. Beck, 2011, s. 249).

Vzhľadom na podobu v predmete ochrany (ľudská dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, spoločenské uplatnenie) možno konštatovať, že neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by ochrana týchto imateriálnych práv mala byť posudzovaná pre účely výpočtu odmeny za právne služby inak v spore o ochranu osobnosti a inak v antidiskriminačnom spore. Preto možno rozhodnutie R 146/2014 považovať za ústavne súladné.

Okresný súd v napadnutom uznesení však ustálenú judikatúru R 146/2014 nezohľadnil; s týmto rozhodnutím v odôvodnení sa vôbec nevysporiadal. Nie je pravda, že sťažovateľ na toto rozhodnutie neupozornil, pretože ho uviedol vo svojom vyjadrení z 10. júna 2022, hoci neuvádza, že ide o rozhodnutie publikované ako R 146/2014, čo však nič nemení na povinnosti súdu sa týmto rozhodnutím ako ustálenou rozhodovacou praxou vysporiadať a zaoberať.

Argumentácia prostredníctvom rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 13/2012 bola podstatným argumentom sťažovateľa, s ktorým sa súd mal vysporiadať. Bolo povinnosťou súdu byť oboznámený s týmto rozhodnutím ako s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (iura novit curia). K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Na základe uvedeného možno konštatovať, že okresný súd otázku základnej sadzby tarifnej odmeny pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa neposúdil ústavne konformným spôsobom, pretože sa v ňom nevysporiadal s rozhodnutím najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 13/2012, nevysporiadal sa s tým, že toto rozhodnutie tvorí ustálenú súdnu prax, a ak rozhodol inak ako v súlade s týmto rozhodnutím, svoj odklon neodôvodnil. Čo sa týka vecnej správnosti aplikácie § 10 ods. 8 advokátskej tarify na antidiskriminačné spory, ústavný súd konštatuje, že táto aplikácia je ústavne súladná. Okresný súd tak napadnutým rozhodnutím porušil práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietke, že okresný súd mal prerušiť konanie o trovách konania z dôvodu, že prebieha dovolacie konanie, treba uviesť, že CSP neobsahuje normu, ktorá by smerovala k tomuto záveru. V zmysle § 164 CSP „ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. alebo ak súd dal na také konanie podnet“. Podľa sťažovateľa § 164 CSP žiadnym spôsobom nevylučuje, že konanie o výške náhrady trov konania nemožno prerušiť v prípadoch, ak prebieha konanie, ktorého výsledok bude mať podstatný význam pre rozhodnutie súdu. Sťažovateľ uvádza, že § 164 CSP nerozlišuje, či ide o konanie vo veci samej alebo o konanie, v rámci ktorého súd rozhoduje len o čiastkovom nároku (alebo o výške tohto čiastkového nároku) či o procesnej otázke.

Tento názor sťažovateľa nie je správny. Konanie vo veci samej nie je odlišným konaním od časti konania o výške trov konania. Preto nie je možné konanie o výške trov konania prerušiť z dôvodu, že na dovolacom súde prebieha (pokračuje) konanie vo veci samej. Rozhodovanie o trovách konania je akcesorickou súčasťou konania o veci samej; o trovách konania súd totiž rozhoduje ex offo (§ 262 ods. 1 CSP). Navonok tvoria jeden celok a majú aj rovnakú spisovú značku. Preto prerušením konania vo veci samej by sa prerušilo konanie ako celok vrátane jeho akcesorických častí, teda aj subkonania o výške trov konania. Pod pojmom „konanie“, ktoré môže súd prerušiť podľa § 164 CSP, možno vykladať ako konanie vo veci samej. Nie je možné prerušiť len určitú časť konania bez toho, aby konanie vo veci samej prebiehalo. S prerušením konania je spojený aj závažný dôsledok, a to nevykonávanie procesných úkonov a prerušenie plynutia procesných lehôt (§ 165 ods. 2 CSP). Ak by sa pripustilo prerušenie len časti konania, vznikla by právna neistota v tom, aké úkony súd nemá vykonať a aké procesné lehoty neplynú. Možno dodať, že spojenie „ak prebieha súdne alebo správne konanie“ treba vykladať tak, že ak prebieha „iné“ súdne konanie alebo správne konanie. Iným súdnym konaním sa má na mysli konanie s iným predmetom konania.

V tejto veci sťažovateľ žiadal, aby súd prerušil len časť konania pred okresným súdom, v ktorej súd rozhodoval len o výške trov konania. Dôvodom malo byť prebiehajúce dovolacie konanie, ktorého výsledkom môže byť napr. aj zrušenie odvolacieho rozsudku, a teda podkladu pre rozhodovanie o trovách konania. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktoré sa podáva proti právoplatný rozhodnutiam. Podľa § 262 ods. 2 CSP „o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“. Je teda zrejmé, že súd má o výške náhrady trov konania rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Žiadne ustanovenie CSP však nehovorí o tom, že podanie dovolania je dôvodom na nerozhodnutie o výške trov konania a takto nesmeruje ani rozhodovacia prax. Preto postup súdu, keď rozhodol po právoplatnosti rozsudku vo veci samej o výške trov konania, hoci bolo proti právoplatnému rozsudku podané dovolanie, je správny.

Ústavný súd rozumie argumentácii sťažovateľa a možným komplikáciám, ktoré môžu nastať v prípade zrušenia rozsudku v dovolacom konaní za súčasného zaplatenia trov konania. Jedným s preventívnych prostriedkov je aj odklad právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku (§ 444 CSP), ktoré sťažovateľ aj využil, príp. dohoda so žalovaným alebo obrana v prípadnom exekučnom konaní, ak sa žalovaný rozhodne trovy konania vymáhať, eventuálne návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ žiadne z preventívnych krokov nebude úspešné (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu č. k. 7 Cdo 85/2013, publikované pod č. R 74/2019, ako aj č. k. 5 M Cdo 17/2009, Csach, K. Bezdôvodné obohatenie pri plnení na základe rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, Súkromné právo 4/2022).

Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že súd nie je povinný v prípade, ak návrhu na prerušenie konania nemieni vyhovieť, o tomto návrhu samostatne rozhodnúť. Hoci môže táto norma oprávnene vyvolávať polemiku a neprispieva k vytvoreniu právnej istoty, pretože strana 10 by mala byť oboznámená aj s negatívnym rozhodnutím o určitej procesnej otázke, vyplýva z nej to, že okresný súd nepochybil, ak o návrhu na prerušenie konania nerozhodol samostatným uznesením.

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa tak možno konštatovať, že postupom súdu, ak nerozhodol o prerušení konania, nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Keďže priznanie náhrady trov konania v nesprávnej (vyššej) výške sa negatívne prejavilo v majetkovej sfére sťažovateľa, bolo ústavnej sťažnosti aj vo vzťahu k právu vlastniť majetok vyhovené (podobne II. ÚS 402/2021, II. ÚS 397/2021, III. ÚS 528/2021).

Ústavný súd nálezom rozhodol, že znesením okresného súdu z 27. júna 2022 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.