JUDIKATURA: Odopretie uznania a výkonu rozhodcovského rozsudku

Právna veta

Vychádzajúc z toho, že dohoda medzi ČSR a Švajčiarskom neupravuje absenciu rozhodcovskej zmluvy ako dôvod na odopretie uznania a výkonu rozhodcovského rozhodnutia (na rozdiel od Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí - Newyorský dohovor), je možné konštatovať, že strany dohovoru nemali v úmysle otázku námietok pre absenciu rozhodcovskej zmluvy upraviť odlišne. Práve preto, že sa absencia rozhodcovskej zmluvy uvádza ako samostatný dôvod odopretia uznania rozhodcovského rozsudku (podľa Newyorského dohovoru), nemožno uvažovať ani o tom, že by bolo možné odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku pre rozpor s verejným poriadkom spočívajúcim v absencii dohody o rozhodcovskom konaní. Je totiž zjavné, že takto formulovaný rozpor s verejným poriadkom by z hľadiska medzinárodného práva nebol akceptovateľný.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 433/2021

Skutkový stav

Sťažovateľka je právnym nástupcom Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len "FNM"), ktorý vystupoval v právnom postavení povinného vedeného okresným súdom na základe návrhu oprávneného z 15. júla 2003 na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku v Slovenskej republike Oprávnený žiadal, aby okresný súd uznal rozhodcovský rozsudok a vymohol od FNM ako povinného sumu 1 502 530,26 eur (250 000 000 PTAS) spolu s príslušenstvom. Dňa 5. mája 2004 FNM podal návrh na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku, na zamietnutie návrhu oprávneného a na zastavenie konania.

Návrhu oprávneného predchádzalo vydanie rozhodcovského rozsudku z 20. septembra 2000, ktorým rozhodcovský súd Ženevskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej len "rozhodcovský súd") rozhodol tak, že FNM a NOKO FRUIT, s. r. o., sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti KELVO, SA (právny predchodca oprávneného) dlžnú sumu 250 000 000 PTAS spolu s úrokmi a trovami rozhodcovského konania. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe kúpnej zmluvy z 30. apríla 1992 uzavretej medzi predávajúcim KELVO, SA a kupujúcim NOVOFRUCT, š. p., ktorej predmetom bola dodávka strojov na spracovanie ovocnej dužiny za kúpnu cenu 250 000 000 PTAS (1 502 530,26 eur). Súčasťou kúpnej zmluvy bola rozhodcovská doložka, podľa ktorej mali byť akékoľvek spory z kúpnej zmluvy riešené prostredníctvom arbitráže podľa pravidiel Ženevskej oobchdonej a priemyselnej komory. V prípade, ak by napriek tomu nedošlo k urovnaniu sporu, tento mal byť predložený na rozhodnutie rozhodcovskému súdu. Strany sa dohodli, že rozhodným právom bude právo švajčiarske.

KELVO, SA tvrdila, že stroje riadne dodala, avšak NOVOFRUCT, š. p., neuhradil za dodané stroje dohodnutú kúpnu cenu.

Majetok štátneho podniku NOVOFRUCT, š. p., sa stal predmetom privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“). S účinnosťou k 31. marcu 1994 bol NOVOFRUCT, š. p., zrušený. V zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 92/1991 Zb. (v znení účinnom v čase privatizácie) prešiel privatizovaný majetok uplynutím dňa, ku ktorému bol podnik zrušený, na FNM.

Dňa 29. marca 1994 spoločnosť KELVO, SA podala návrh na začatie rozhodcovského konania voči NOVOFRUCT, š. p.

Dňom 1. februára 1996 nadobudla účinnosť zmluva o predaji majetku č. 1319/1995 medzi FNM a NOKO FRUIT, s. r. o., ako kupujúcim, na základe ktorej majetok NOVOFRUCT, š. p., prešiel do vlastníctva NOKO FRUIT, s. r. o.

Uznesením krajského súdu z 29. mája 2006 bol konkurz na NOKO FRUIT, s.r.o. zrušený po splnení rozvrhového uznesenia a spoločnosť bola následne vymazaná z obchodného registra.

Po vydaní rozhodcovského rozsudku podal oprávnený 15. decembra 2005 návrh na uznanie a vykonanie exekúcie cudzieho rozhodcovského rozsudku v Slovenskej republike v súlade s § 372m ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd uznesením z 18. januára 2010 rozhodol tak, že odoprel uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku, pretože dospel k záveru, že z uzatvorenej kúpnej zmluvy vyplýva, že FNM nikdy nebol jej zmluvnou stranou ani účastníkom dohody o rozhodcovskej doložke, ktorá bola preto záväzná iba medzi spoločnosťou KELVO, SA a NOVOFRUCT, š. p., resp. právnym nástupcom tejto spoločnosti. Keďže FNM bol v predmetnom rozhodnutí zaviazaný z titulu ručenia, t. j. z iného právneho vzťahu ako z uzatvorenej kúpnej zmluvy, nevzťahovala sa na neho rozhodcovská doložka, a preto bolo porušené právo FNM na súdnu ochranu. Uloženie povinnosti FNM zaplatiť kúpnu cenu za dodanie strojov rozhodcovským súdom a podľa švajčiarskeho práva je podľa okresného súdu v rozpore s verejným poriadkom.

Krajský súd toto uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prisvedčil argumentácii oprávneného, že platnosť rozhodcovskej doložky, ako aj účastníctvo v konaní sa majú posudzovať podľa švajčiarskeho práva, a preto sú závery okresného súdu prinajmenšom predčasné. V odôvodnení tiež zdôraznil, že FNM právomoc rozhodcovského súdu v priebehu rozhodcovského konania nijakým spôsobom nenamietal, a navyše ani nevyužil možnosť podania opravného prostriedku odvolania na švajčiarsky federálny ‒ súd.

Najvyšší súd toto uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (z dôvodu nedostatočného odôvodnenia). Do konania namiesto FNM vstúpila v tejto fáze sťažovateľka.

Krajský súd následne uznesením z 28. júna 2016 uznesenie okresného súdu z 18. januára 2010 (výrok I) potvrdil a v časti priznania náhrady trov konania (výrok II) uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal dovolanie oprávnený, a to s poukazom na § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo zrušené potvrdzujúce uznesenie krajského súdu, ako aj uznesenie okresného súdu, ktorými bolo odopreté uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozhodnutia Ústavného súdu SR

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 34 dohovoru súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi jednou z vysokých zmluvných strán. Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že nebudú žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu tohto práva.

Podľa čl. 34 dohovoru platí, že nositeľmi práv v zmysle dohovoru môžu byť len fyzické osoby, skupiny osôb a mimovládne organizácie („non-governmental organisation“). Ochrany práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru sa ratione personae nemôžu domáhať iné subjekty, ako tie, ktoré sú uvedené v čl. 34 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre berie do úvahy špecifickú povahu dohovoru ako nástroja efektívnej ochrany ľudských práv a opakovane uvádza, že štáty ako také (a rovnako tak ani žiadne právnické osoby, ktoré nemožno subsumovať pod pojem mimovládne organizácie) nemôžu byť nositeľmi práv v zmysle dohovoru (Slovinsko proti Chorvátsku, rozhodnutie ESĽP z 18. 11. 2020, č. 54155/16). Pojem „vládne organizácie“ („governmental organisation“) ako opak „mimovládnych organizácií“ („non- governmental organisation“) v zmysle čl. 34 dohovoru zahŕňa akékoľvek právnické osoby, ktoré sa podieľajú na výkone štátnej moci alebo ktoré poskytujú verejné služby pod kontrolou štátnej moci. Tento termín sa nevzťahuje len na ústredné orgány štátnej správy, ale tiež na iné orgány, ktoré zabezpečujú výkon verejnej moci, a to bez ohľadu na mieru autonómie vo vzťahu k centrálnym orgánom. Pre posúdenie toho, či určitá právnická osoba je „mimovládnou organizáciou“, je potrebné posúdiť právny status, právomoc, ktorá jej z tohto statusu vyplýva, charakter činností, ktoré vykonáva, kontext, v ktorom ich vykonáva, a napokon úroveň nezávislosti od politických autorít (Slovinsko proti Chorvátsku, rozhodnutie ESĽP z 18. 11. 2020, č. 54155/16, Ärztekammer für Wien and Dorner proti Rakúsku, rozsudok ESĽP zo 16. 2. 2016, č. 8895/10, Österreichischer Rundfunk proti Rakúsku, rozsudok ESĽP zo 7. 12. 2006, č. 35841/02 a ďalšie).

Ústavný súd konštatuje, že na vec sťažovateľky nie je čl. 6 ods. 1 dohovoru aplikovateľný ratione personae. Uvedené je potrebné konštatovať najmä s ohľadom na inštitucionálne a majetkové prepojenie so štátom, ako aj charakter činností, ktoré vykonáva a ktoré poukazujú na verejný záujem a správu majetku štátu.

K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako nevyhnutnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti ju zaráža najmä strohé konštatovanie najvyššieho súdu (ako jediné vyjadrenie k ňou podanej rozsiahlej replike k podanému dovolaniu oprávneného).

Ústavný súd už viackrát konštatoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/0). Z tohto pohľadu sa formálna chyba nejaví ako podstatný argument, na ktorý bolo nevyhnutné reagovať, a to tým skôr, že bola neskôr táto chyba odstránená.

Ústavný súd je toho názoru, že nie je dôležité to, či najvyšší súd vyslovene zrekapituloval všetky námietky sťažovateľky v napadnutom uznesení, ale to, že z obsahu tohto uznesenia možno jednoznačne vyvodiť postoj a právne posúdenie najvyššieho súdu k otázkam, ktoré sťažovateľka považovala za podstatné/relevantné. Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté (Suominem proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 1. 7. 2003, č. 37801/97, § 37). V tomto smere napadnuté uznesenie obsahuje posúdenie prípustnosti podaného dovolania (aj s vymedzením konkrétnej dovolacej otázky), ako aj rozsiahlu argumentáciu s tým súvisiacu, ktorá podáva stanovisko najvyššieho súdu k argumentácii sťažovateľky. Je zrejmé, že najvyšší súd sa nevyjadril nielen k argumentácii sťažovateľky k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ale ani k argumentácii oprávneného. V tomto smere je to predovšetkým oprávnený, ktorý by mohol chýbajúce posúdenie tohto dovolacieho dôvodu namietať. Chýbajúce odôvodnenie podľa názoru ústavného súdu nemohlo spôsobiť porušenie práv sťažovateľky, pretože najvyšší súd svoje rozhodnutie zjavne nepostavil na dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP.

K námietke povolenia prípustnosti dovolania na základe vágne a nepresne vymedzenej dovolacej otázky

Sťažovateľka ďalej v podanej ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že oprávnený formuloval právnu otázku vágne a neurčito. Podľa sťažovateľky obsahovalo podané dovolanie iba „subjektívnu polemiku oprávneného s odvolacím súdom, bez jasne a dostatočne konkretizovanej formulácie právnej otázky, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie“. Najvyšší súd mal preto podľa sťažovateľky dovolanie oprávneného odmietnuť ako neprípustné.

Oprávnený formuloval túto právnu otázku v dovolaní takto: „Riešenie závisí teda jednoznačne od právnej otázky, a to je posúdenie a výklad výhrady verejného poriadku na aktuálny prípad, ktorý vôbec nevykazuje znaky, pri ktorých by sa štandardne výhrada verejného poriadku v zmysle doterajšej judikatúry dala aplikovať. Otázkou teda je, či na prípade de facto vymáhania pohľadávky od dlžníka (či už solidárneho alebo subsidiárneho) na základe arbitrážneho rozhodnutia Obchodnej komory jedného z najvyspelejších štátov sveta, možno aplikovať výhradu verejného poriadku, a to zjednodušene len preto, že je Arbitrážne Rozhodnutie namierené proti FNM. Rozhodol by súd rovnako o aplikácii výhrady verejného poriadku v identickom prípade pokiaľ by zaviazaným dlžníkom bol bežný podnikateľský subjekt?“

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia túto otázku oprávneného zhrnul takto: „... je možné uplatniť výhradu verejného poriadku vo vzťahu k uznaniu cudzieho arbitrážneho rozhodnutia z dôvodu špecifického postavenia FNM SR (dnes MH Manažment, a.s.) ako subjektu sui generis?“

Pri posudzovaní toho, či dovolateľ dostatočne vymedzil právnu otázku (§ 432 CSP), je potrebné, aby sa najvyšší súd pokúsil autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku (pozri I. ÚS 336/2019, I. ÚS 115/2020). Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020).

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne akcentuje potrebu (a povinnosť) dovolacieho súdu posudzovať vymedzenie právnej otázky dovolateľom materiálne, nie formalisticky (pozri napríklad I. ÚS 116/2020). Dovolacie konanie je síce mimoriadnym opravným konaním, nie je však formálnym procesom a dovolanie nemožno skúmať spôsobom „(ne)správne vyplneného formulára“. Právna otázka preto skutočne nemusí mať podobu jasne uvedenej a označenej „vety, ukončenej otáznikom“. Dovolací súd ju v prípade potreby musí z podaného dovolania aktívne vyabstrahovať, chcieť ju v doručenom dovolaní nájsť a záver o riadnom nevymedzení dovolacieho dôvodu vyvodiť až po neúspechu tejto snahy.

Podľa právneho názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval správne. Z podaného dovolania je totiž možné nesporne vyvodiť, v čom videl oprávnený zásadné nesprávne posúdenie odvolacieho súdu.

Sťažovateľka ďalej namietala, že ani právna otázka, tak ako ju modifikoval najvyšší súd, nebola tou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Podľa sťažovateľky bolo podstatné posúdenie, či je rozhodcovský rozsudok vykonateľným exekučným titulom v Slovenskej republike, a to tak po stránke materiálnej, ako aj po stránke formálnej. Odvolací súd podľa sťažovateľky síce poukazuje na osobitné postavenie FNM, avšak rozhodcovský rozsudok považuje za nevykonateľný exekučný titul z dôvodu, že v rámci arbitrážneho konania nebolo spoľahlivo zodpovedané, na základe akých skutočností bola založená hmotnoprávna zodpovednosť FNM, čím je rozhodnutie v rozpore s princípmi základnej spravodlivosti a morálky, čo zakladá rozpor s verejným poriadkom.

Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Z citovaného ustanovenia § 421 ods. 1 CSP vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

V priebehu (nielen) rozhodcovského konania, ale aj exekučného konania (ktorého sa podaná ústavná sťažnosť týka) bola pre rozhodnutie vo veci zásadná otázka, či sťažovateľka je zodpovedná za dlh bývalého štátneho podniku NOVOFRUCT, š. p., t. j. otázka hmotnoprávnej zodpovednosti sťažovateľky za sporný dlh. Podstatné je teda právne postavenie FNM/sťažovateľky v rozhodcovskom konaní, a to z hľadiska špecifického režimu upraveného najmä zákonom č. 92/1991 Zb. Podľa názoru ústavného súdu je otázka nastolená oprávneným takou právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a na ktorej vyriešení odvolací súd založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Aj v tejto časti preto ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel

K námietke neprípustnosti výkonu exekúcie z dôvodu rozporu s verejným poriadkom

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd odôvodnil napadnuté uznesenie ústavne neakceptovateľným spôsobom. Bolo teda podstatné aj to, z akého dôvodu najvyšší súd dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil. Najvyšší súd konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom pri rozhodovaní vychádzal z týchto predpokladov: - FNM sa rozhodcovského konania aktívne zúčastňoval (vrátane pojednávaní); v priebehu pojednávania i mimo neho mohol vyjadriť svoje stanovisko a odpovedať na otázky arbitrov druhej strany, uznal možnosť existencie dlhu a dovolával sa aplikácie zákona č. 92/1991 Zb.; - FNM prevzal aktíva a pasíva NOVOFRUCT, š. p., a teda prevzal aj práva a povinnosti vyplývajúce z uzatvorenej kúpnej zmluvy vrátane rozhodcovskej doložky; - podľa najvyššieho súdu rozhodcovský súd neposudzoval postavenie FNM ako ručiteľa podľa zákona č. 92/1991 Zb., ale podľa švajčiarskeho práva; - na ručenie treba aplikovať švajčiarske právo, pretože ide o akcesorický záväzok voči hlavnému záväzku, ktorý vyplýva z uzatvorenej kúpnej zmluvy (kde bolo dohodnuté švajčiarske právo ako rozhodné právo); - pokiaľ bolo aplikované právo cudzieho štátu, ktoré určitý právny vzťah upravuje inak ako tuzemské právo, nespôsobí táto okolnosť sama osebe v pomeroch Slovenskej republiky účinky, ktoré by predstavovali rozpor s verejným poriadkom takého stupňa, ktorý by porušoval základné princípy slovenského právneho poriadku.

Najvyšší súd nesúhlasí s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý priznal FNM osobitné postavenie ako subjektu – správcu majetku štátu, ktorý má plniť výlučne úlohy spojené s odštátnením majetku štátu jeho privatizáciou.

Právna úprava uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia

Najvyšší súd vo svojom uznesení upriamil pozornosť (nielen) odvolacieho súdu na skutočnosť, že v danom prípade nemala byť vec posudzovaná podľa ustanovení Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 74/1959 Zb.) (ďalej len „Newyorský dohovor“), ale podľa ustanovení dvojstrannej Dohody medzi Československou republikou a Švajčiarskom o uznaní a výkone súdnych rozhodnutí (č. 23/1929 Sb.) v znení dodatkového protokolu (podľa ktorého bol predmet tejto bilaterálnej dohody rozšírený aj na rozhodcovské konania) (ďalej len „dohoda medzi ČSR a Švajčiarskom“).

Podľa čl. 1 dohody medzi ČSR a Švajčiarskom budú súdne rozhodnutia (vrátane tých rozhodcovských na základe dodatkového protokolu, pozn.) vydané v jednom zo zmluvných štátov vo veciach občianskych alebo obchodných uznané v druhom štáte, ak vyhovujú týmto podmienkam: 1. predpisy o medzinárodnej súdnej príslušnosti platné podľa práva štátu, kde sa rozhodnutie vykonáva, nevylučuje príslušnosť druhého štátu na rozhodovanie v dotknutej veci; 2. uznanie rozhodnutia sa neprieči verejnému poriadku alebo zásadám verejného práva štátu, kde sa rozhodnutie vykonáva; 3. rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť podľa zákona štátu, kde bolo vydané; 4. v prípade rozsudku pre zmeškanie, strane, proti ktorej je rozhodnutie uplatňované, boli podklady riadne doručované podľa zákona štátu, kde bolo rozhodnutie vydané a dokumenty jej boli včas doručené. Prieskum zo strany súdov (úradov) štátu, kde sa bude rozhodnutie vykonávať, sa bude vzťahovať len na podmienky uvedené v bodoch 1 4 článku 1 tejto dohody. Súdy sú povinné skúmať splnenie týchto ‒ podmienok z úradnej povinnosti (ex offo).

Dôvody odopretia uznania a výkonu rozhodnutia, tak ako ich uvádza v čl. V Newyorský dohovor, sú nepochybne širšie (a teda pre tú stranu, ktorá požaduje uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozhodnutia nepochybne menej priaznivé).

V tomto smere možno právnu úpravu dohody medzi ČSR a Švajčiarskom považovať za takú právnu úpravu, ktorá je aplikovateľná v okolnostiach posudzovanej veci a ktorá v zmysle čl. VII. ods. 1 Newyorského dohovoru má prednosť pred jeho aplikáciou. Uvedené teda najvyšší súd uzavrel správne. Na aplikáciu dohody medzi ČSR a Švajčiarskom ústavný súd upozorňuje okrem iného aj z dôvodu, že práve rozdielnosť právnej úpravy Newyorského dohovoru a dohody medzi ČSR a Švajčiarskom je podstatná pre právne posúdenie argumentácie predloženej sťažovateľkou.

Právomoc rozhodcovského súdu

Sťažovateľka v priebehu konania v prvom rade namietala, že FNM nikdy nepristúpil na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (ani vo forme rozhodcovskej doložky). Podstatné podľa nej bolo, že rozhodcovský súd o nej rozhodol ako o ručiteľovi – teda ako osobe odlišnej od kupujúceho alebo jeho právneho nástupcu, ktorý by mal byť rozhodcovskou doložkou viazaný.

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné aplikovať čl. I. dohody medzi ČSR a Švajčiarskom, a teda neexistencia/neaplikovateľnosť rozhodcovskej zmluvy tak nie je v zmysle dohody medzi ČSR a Švajčiarskom dôvodom odopretia uznania a výkonu napadnutého rozhodcovského rozsudku.

Navyše, ústavný súd považuje za podstatné upozorniť na aplikáciu Európskeho dohovoru o obchodnej arbitráži (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 176/1964 Zb.) (ďalej len „Európsky dohovor“), ktorý Slvoenská republika aj Španielsko ratifikovali a má na Slovensku prednosť pred zákonom. Podľa čl. I ods. 1 Európskeho dohovoru sa tento dohovor vzťahuje na: a) rozhodcovské (arbitrážne) zmluvy uzavreté pre účely urovnania sporov, ktoré vzišli alebo vzídu z vykonávania medzinárodného obchodu medzi fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré pri uzavieraní zmluvy mali svoj obvyklý pobyt alebo svoje sídlo v rôznych zmluvných štátoch; b) rozhodcovské konanie a rozhodnutia vydané na základe zmlúv uvedených v ods. 1 písm. a).

Podľa čl. V ods. 1 Európskeho dohovoru: „strana, ktorá chce podať námietku nepríslušnosti rozhodcu, zakladajúcu sa na neexistencii, neplatnosti alebo zániku rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť počas rozhodcovského konania najneskoršie pri predložení námietok vo veci samej...“ Podľa ods. 2 tohto článku: „Námietky nepríslušnosti uvedené v odseku 1 tohto článku, ktoré by neboli podané v priebehu lehôt podľa tohto odseku 1, nemôžu sa už uplatňovať v ďalšom období rozhodcovského konania, ak ide o námietky, ktoré môžu uplatňovať iba strany samy podľa práva použiteľného rozhodcom, ani sa nemôžu už uplatňovať v neskoršom súdnom konaní vo veci samej alebo vo veci výkonu rozhodcovského rozhodnutia.“

Ústavný súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania na rozhodcovskom súde, ktoré sa konalo 13. októbra 1999, z ktorej vyplýva, že (a) FNM sa ako odporca zúčastnil tohto pojednávania, (b) žiadna zo strán nevzniesla námietku týkajúcu sa pojednávania. FNM v priebehu konania (na pojednávaní ani v žiadnom zo svojich vyjadrení) nenamietal skutočnosť, že rozhodcovský súd nemá právomoc vec rozhodnúť.

 Ak teda najvyšší súd v napadnutom uznesení poukazoval na skutočnosť, že FNM sa arbitráže aktívne zúčastnil, dostavil sa na pojednávanie, v priebehu pojednávania sa vyjadroval a odpovedal na otázky arbitrov i druhej strany, napriek tomu však v priebehu tohto konania nenamietal právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci a ani skutočnosť, že nie je viazaný rozhodcovskou doložkou, bol tento argument správny.

Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že argumentácia sťažovateľky smerujúca k odopretiu uznania a vykonania rozhodcovského rozsudku z dôvodu absencie rozhodcovskej zmluvy, ktorú by uzatvorila sťažovateľka, je v konaní o uznaní a vykonaní rozhodcovského rozsudku irelevantná a najmä zjavne oneskorená.

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že je rozhodcovský rozsudok nulitným právnym aktom práve pre neexistenciu uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Tvrdí, že najvyšší súd porušil jej právo na súdnu ochranu, keď napadnutým uznesením spôsobil, že voči sťažovateľke môže byť vedená exekúcia na podklade nevykonateľného exekučného titulu.

S ohľadom na uvedené (najmä s ohľadom na aplikáciu medzinárodných zmlúv a dohovorov) je nutné konštatovať, že táto argumentácia sťažovateľky nie je správna a z dôvodov predostretých sťažovateľkou nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky zo strany najvyššieho súdu. V tejto časti podanej ústavnej  sťažnosti preto ústavný súd sťažovateľke nevyhovuje.

Postavenie FNM v rozhodcovskom konaní

Ústavný súd ďalej považoval za podstatné vyhodnotiť, na základe akého titulu (prečo) bol FNM zaviazaný rozhodcovským rozsudkom na zaplatenie dlžnej sumy oprávnenému (resp. jeho právnemu predchodcovi).

Podľa H. Holtzmanna: „Místo konání arbitráže ovlivňuje to, které právo ovláda řízení, co může být rozhodováno, kdo bude rozhodce a jak bude prováděno řízení.“ (ROZEHNALOVÁ, N. Rozhodčí řízení v mezinárodním a vnitrostátním obchodním styku. 2. vyd., Praha : ASPI, Wolters Kluwer, 2008, s. 207). Pod miestom rozhodcovského konania sa spravidla rozumie sídlo rozhodcovského súdu. Miesto rozhodcovského konania potom rozhoduje medziiným aj o rozhodnom práve procesnom, ako aj o práve kolíznom (medzinárodnom práve súkromnom). V danom prípade teda bolo potrebné aplikovať švajčiarske kolízne právne normy (čo aj rozhodcovský súd urobil).

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, švajčiarske kolízne normy ako rozhodné právo, pokiaľ ide o otázku prevzatia dlhu, určujú ten právny poriadok, ktorým sa riadia právne vzťahy medzi pôvodným a novým dlžníkom – teda v tomto prípade to bolo právo slovenské. Zároveň je tu však aj odsek 2 čl. 146 švajčiarskeho federálneho zákona o medzinárodnom práve súkromnom, ktorý švajčiarsky rozhodcovský súd aplikoval per analogiam, podľa ktorého bolo nevyhnutné vziať do úvahy aj tie ustanovenia právneho poriadku, ktoré upravujú samotnú pohľadávku (čo je v tomto prípade na základe uzatvorenej kúpnej zmluvy a v nej obsiahnutej rozhodcovskej doložky švajčiarsky právny poriadok) a ktoré sú určené na ochranu veriteľa.

Rozhodcovský súd sa preto ďalej zaoberal slovenskou právnou úpravou, konkrétne zodpovednosťou FNM za dlh privatizovaného štátneho podniku v zmysle § 15 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. Podľa § 15 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. sa na prechod záväzkov nevyžaduje súhlas veriteľa. Fond však do výšky získanej hodnoty privatizovaného majetku ručí svojím majetkom za splnenie záväzkov nadobúdateľom privatizovaného majetku. Veriteľ je však oprávnený domáhať sa splnenia týchto záväzkov od fondu, len ak svoju pohľadávku, čo sa týka právneho dôvodu a výšky, oznámil fondu do jedného roka od okamihu prechodu záväzkov na nadobúdateľa privatizovaného majetku a ak vyčerpal všetky právne prostriedky na jej uspokojenie voči dlžníkovi.

Podľa rozhodcovského súdu slovenská právna úprava zásadným spôsobom nenarúša podstatné práva veriteľov, avšak len pod podmienkou, že začiatok plynutia jednoročnej lehoty v zmysle § 15 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. zodpovedá skutočnej veriteľovej vedomosti o prevzatí dlhu (alebo dátumu, ku ktorému veriteľ mohol a mal vedieť o prevzatí dlhu, keby si počínal so všetkou odbornou starostlivosťou).

Vo vzťahu k hodnote, do akej FNM ručí za splnenie záväzkov sprivatizovaného podniku, rozhodcovský súd poukázal na to, že predaj podniku spoločnosti T.V. SLOVAKIA, spol. s r. o., sa uskutočnil za cenu prevyšujúcu spornú pohľadávku, kým predaj podniku spoločnosti NOKO FRUIT, s. r. o., sa uskutočnil za cenu nižšiu. Skutočnosť, že T.V. SLOVAKIA, spol. s r. o., neuhradil kúpnu cenu, nič nemení na tom, že je to táto suma, ktorú je potrebné vziať do úvahy ako ukazovateľ „hodnoty podniku“.

Podľa rozhodcovského súdu sa KELVO, SA o privatizácii NOVOFRUCT, š. p., preukázateľne dozvedela 30. júla 1994, pričom FNM doručila oznámenie o pohľadávke voči NOVOFRUCT, š. p., 31. mája 1995, teda podľa rozhodcovského súdu v lehote jedného roka, od kedy sa o privatizácii dozvedela. Rozhodcovský súd preto uzavrel, že FNM zodpovedá za sporný dlh.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že NOKO FRUIT, s. r. o., a FNM boli na úhradu dlhu rozhodcovským rozsudkom zaviazaní spoločne a nerozdielne (čo zodpovedá čl. 181 švajčiarskeho zákona o dlhopisoch). Ručenie je, naopak, v slovenskom právnom poriadku charakteristické subsidiaritou, ktorá znamená, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa hlavného dlžníka ako spoločný dlžník, ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju neuspokojí dlžník (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1 Afs 73/2006 z 30. novembra 2006). Samotný výrok rozhodcovského rozsudku preto poukazuje na to, že rozhodcovský súd aplikoval vo veci švajčiarsku právnu úpravu.

Výhrada verejného poriadku všeobecne

Podľa najvyššieho súdu by rozpor vo vzťahu k procesnému verejnému poriadku nastal, ak by bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd však nezdieľal názor krajského súdu, že k takému porušeniu naozaj došlo, vychádzajúc pritom z toho, že rozhodcovský súd aplikoval švajčiarske právo. Podľa najvyššieho súdu: „... pokiaľ bolo aplikované právo cudzieho štátu, ktoré určitý právny vzťah (v danom prípade ručiteľský záväzok) upravuje inak ako tuzemské právo, nepôsobí táto okolnosť sama o sebe v pomeroch Slovenskej republiky účinky, ktoré by v zmysle vyššie citovaného zákona o rozhodcovskom konaní predstavovali rozpor s verejným poriadkom takého stupňa, ktorý by porušoval základné princípy slovenského právneho poriadku.“

Za zásadné považoval ústavný súd neporozumenie rozhodcovskému rozsudku a jeho odôvodneniu. Pokiaľ odvolací súd totiž vychádzal z predpokladu, že rozhodcovský súd aplikoval slovenský právny poriadok v plnom rozsahu, potom mu zjavne chýbal dôkladný a dôsledný výklad § 15 ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. (najmä vo vzťahu k naplneniu podmienok ručenia, ako ich toto ustanovenie definuje), a s neporozumením sa potom stretol aj záver rozhodcovského súdu o tom, že lehota, počas ktorej bol FNM zodpovedný za dlh NOVOFRUCT, š. p., bola rozhodcovského súdu subjektívna, a nie objektívna. Vychádzajúc z predpokladu aplikácie slovenského práva, odvolací súd konštatoval porušenie práva na spravodlivý súdny proces, a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodcovského rozsudku. Takýto záver však podľa ústavného súdu spraviť nemožno s ohľadom na aplikáciu švajčiarskych kolíznych noriem a ustanovení švajčiarskeho právneho poriadku, ktoré slúžia na ochranu veriteľa.

Je vhodné upozorniť na to, že ani najvyšší súd sa s otázkou rozhodného práva a výkladu rozhodcovského rozsudku nevysporiadal úplne správne. Závery, ku ktorým dospel, však vo výsledku správne boli. Právne posúdenie odvolacieho súdu naproti tomu za správne považovať nemožno. Odôvodnenie rozhodcovského rozsudku totiž dávalo spoľahlivý podklad pre záver o zodpovednosti FNM za sporný dlh, a to napriek tomu, že odkazy na švajčiarske kolízne normy (a zrejme aj ich neznalosť) spôsobili, že bol rozhodcovský rozsudok pre všeobecné súdy pravdepodobne nezrozumiteľný. Nie je to však dôvod na to, aby bolo možné konštatovať porušenie práva na spravodlivý súdny proces v rozhodcovskom konaní (pričom je potrebné vziať do úvahy aj fakt, že sťažovateľka sa voči rozhodcovskému rozsudku ako takému nebránila).

Najvyšší súd správne konštatoval nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, pretože výhrada verejného poriadku bola zo strany odvolacieho súdu aplikovaná, vychádzajúc z nesprávnej interpretácie samotného rozhodcovského rozsudku a z jeho neporozumenia. Samotnou aplikáciou cudzích právnych noriem (ktoré, ako je už uvedené, boli aplikované správne) nemohlo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a aj tento záver najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu správny.

Osobitné postavenie FNM ako subjektu sui generis

Podľa najvyššieho súdu nemožno súhlasiť ani s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý priznal FNM osobitné postavenie ako subjektu zriadeného zákonom č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 253/1991 Zb.“). Podľa krajského súdu FNM ako správca majetku štátu plnil len úlohy spojené s odštátnením majetku štátu jeho privatizáciou.

Najvyšší súd uvádza, že FNM bol zriadený ako právnická osoba na špecifický účel privatizácie, bol spôsobilý vo svojom mene uzatvárať zmluvy, zodpovedal za svoje záväzky vlastným majetkom a bol oprávnený domáhať sa svojich práv na súde alebo iných príslušných orgánoch. Signifikantnou osobitosťou bol vzťah FNM k majetku určenému na privatizáciu (deetatizovaný majetok). Zákonom č. 60/1994 Z. z. (účinnosť od 24. marca 1994) sa formálne ustanovilo vlastníctvo FNM k privatizovanému majetku a odstránili sa pochybnosti o majetkovoprávnom postavení FNM. Najvyšší súd konštatoval, že pokiaľ by pripustil výklad odvolacieho súdu, porušil by jednu zo základných zásad civilného procesu – zásadu rovnosti strán sporu.

Ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že ručenie FNM za záväzky privatizovaných podnikov upravuje priamo slovenský právny poriadok – zákon č. 92/1991 Zb. Samotný predmet sporu – otázka zodpovednosti FNM za dlh sprivatizovaného podniku preto nemôže byť v rozpore s postavením FNM, aké mu priznáva zákon. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že FNM (a ani sťažovateľka) nikdy nepodnikali a ako podnikateľský subjekt nevystupujú ani v dotknutom súdnom konaní. Výhradu verejného poriadku nemožno priznať ani z dôvodu dopadu na verejné financie – štát ako taký totiž môže byť priamo (alebo prostredníctvom svojich orgánov či spoločností) stranou medzinárodnej obchodnej transakcie, ktorých obvyklou súčasťou sú aj rozhodcovské zmluvy/doložky. Právny poriadok môže obsahovať ustanovenia, ktoré obmedzujú alebo zakazujú riešenie sporov vyplývajúcich zo zmlúv so štátom (prípadne s orgánom alebo spoločnosťou ním zriadených) v rozhodcovských konaniach, avšak slovenský právny poriadok takéto obmedzenie nepozná.

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.