JUDIKATÚRA: Odôvodnenie nepovolenia návštevy v kolúznej väzbe súdom

Právna veta

Ústavné právo na súkromie chráni návštevy obvineného vo výkone väzby a nedovoľuje cielene nedôvodné neumožňovanie návštev obvineného vo výkone väzby, prípadne dlhodobé, resp. systematické, ako aj inak svojvoľné neumožňovanie návštev obvineného vo výkone väzby. Zo základného práva na súkromie (čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplýva požiadavka, aby súdy, ktoré nepovoľujú návštevu, aspoň stručne, vyvažujúc vec kolúzie a súkromia, vysvetlili dôvody nepovolenia, aby tak bolo zjavné, že sa vecou zaoberali a nerozhodovali svojvoľne.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 462/2022 z 27. septembra 2022

Skutkový stav

Sťažovateľ požiadal o realizáciu videonávštevy na december 2020, ktorá bola stanovená na 7. december 2020. Najvyšší súd ako vecne a miestne príslušný súd toho času konajúci v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 3 To 14/2020 nedal svoj súhlas na uskutočnenie predmetnej videonávštevy, ktorá sa tak následne nerealizovala. Sťažovateľ ďalej požiadal o uskutočnenie videonávštevy na január 2021, ktorej termín a čas bol stanovený na 4. január 2021. Do uvedeného dátumu videonávštevy však nebolo doručené stanovisko špecializovaného trestného súdu ako vecne a miestne príslušného súdu toho času konajúceho v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. BB-4 T 36/2018, v dôsledku čoho sa videonávšteva nerealizovala. Sťažovateľ uvádza, že v oboch prípadoch išlo o videonávštevu medzi ním a jeho družkou, pričom v oboch prípadoch nesúhlasné stanovisko, resp. aj nedoručené stanovisko nebolo súdmi odôvodnené.

Sťažovateľ ďalej požiadal špecializovaný trestný súd ako vecne a miestne príslušný súd toho času konajúci v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. BB-4 T 36/2018 o umožnenie používania telefónneho zariadenia umiestneného v ústave podľa § 21 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) na komunikáciu s rodinnými príslušníkmi. Dňa 11. januára 2021 bolo sťažovateľovi doručené negatívne stanovisko špecializovaného trestného súdu zo 7. januára 2021.

V právnej argumentácii sťažovateľ vychádza najmä z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Konkrétne argumentuje povinnosťou štátnych orgánov umožniť – alebo v prípade potreby aj pomôcť – udržiavať styk s blízkou rodinou ako súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, pričom podrobenie väzňa zvláštnemu režimu a podmienkam, za ktorých návštevy prebiehajú, môžu predstavovať zásah do práv garantovaných čl. 8 dohovoru. Sťažovateľ ďalej poukazuje na rozsudok ESĽP Laduna proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 31827/02, rozsudok z 13. 12. 2011) a v tejto súvislosti argumentuje, že neodsúdené osoby by mali byť podrobované len takým obmedzeniam, ktoré sú nevyhnutné pre trestné konanie a bezpečnosť inštitúcie. Podľa sťažovateľa „pokiaľ neexistuje špecifický dôvod, neodsúdené osoby by mali prijímať návštevy a malo by im byť umožnené komunikovať s rodinou a ďalšími osobami rovnakým spôsobom ako odsúdeným osobám.

Z rozhodnutia Ústavného súdu SR

Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnosti zdôrazňuje, že ak by z obdobných sťažností vyplývali skutočnosti, ktoré by signalizovali cielené neumožnenie návštev, takpovediac „schválnosť“ (konanie v „bad faith“), ústavný súd by musel prísne posúdiť, či nejde o neústavný zásah. Obdobne, prísnemu posúdeniu by podliehalo dlhodobé alebo systematické svojvoľné neumožňovanie návštev. Napokon, ak by mocenské autority, ktoré rozhodujú, resp. sprostredkúvajú zákonom predpokladaný kontakt, svojvoľne takýto kontakt neumožnili, došlo by k neústavnému zásahu do práva na súkromie.

V prípade Kučera v. Slovensko (sťažnosť č. 48666/99, rozsudok zo 17. 10. 2007) považoval ESĽP za porušenie práva na súkromie, keď 13 mesiacov nebolo umožnené väzobne stíhanému sťažovateľovi stretnutie s manželkou, aj keď táto bola spoluobvinená, resp. sťažovateľovi nebola umožnená forma stretnutia za prítomnosti štátnej autority. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd potrebuje ustáliť, aká bola vo vzťahu ku konkrétnemu jednotlivcovi prax povoľovania návštev.

V prvom rade je potrebné uviesť, že ústavný súd na základe prehľadu návštev z roku 2021, ale aj z prehľadu z roku 2020 konštatuje, že ústav a súd v roku 2020 a po celý rok 2021 v súlade so zákonom umožňovali sťažovateľovi návštevy, resp. videonávštevy, a že nezaznamenal žiadne dlhodobé a ani systematické neumožňovanie kontaktov. Z uvedeného vyplýva, že voči sťažovateľovi nedošlo k systematickému zasahovaniu do základného práva na súkromie.

Sťažovateľ namieta tri zásahy do základného práva na súkromie: (i) nepovolenie videonávštevy naplánovanej na 7. december 2020 najvyšším súdom, (ii) nerozhodnutie špecializovaného trestného súdu o videonávšteve naplánovanej na 4. január 2021 a (iii) nepovolenie telefonického kontaktu špecializovaným trestným súdom 7. januára 2021. 31. Ústavný súd rovnako ako ESĽP (rozsudok Kurkowski proti Poľsku z 9. 4. 2013, sťažnosť č. 36228/06) považuje za požiadavku pre zásah do základného práva na súkromie vo vzťahu ku návštevám aj určité odôvodnenie jej nepovolenia, s čím je následne spojená možnosť preskúmateľnosti zásahu.

Vzhľadom na skutočnosť, že kontakt obvineného s blízkymi osobami je chránený základným právom na súkromie (porov. bod 18), tak je nepovolenie kontaktu zásahom do tohto práva. Takýto zásah musí byť dôvodný, nesvojvoľný (bod 19) a zvažovaný vždy pre konkrétnu žiadosť (bod 20), a z týchto dôvodov má byť oprávnenosť zásahu zistiteľná a preskúmateľná (porov. citovaný rozsudok Kurkowski v. Poľsko). Súd síce povoľuje kontakt len pri hrozbe kolúzie, čo je tak čiastočným dôvodom na nepovolenie, ale priestor pre ne/povolenie iba v rámci režimu kolúzie ostáva stále značne široký, a preto z procesného komponentu hmotného práva na súkromie vyplýva požiadavka na vysvetlenie nepovolenia návštevy.

Najvyšší súd, aj keď dodatočne (na výzvu ústavného súdu), nepovolenie videonávštevy naplánovanej na 7. december 2020 odôvodnil (bod 13). Ústavný súd upozorňuje, že v záujme toho, aby mohol riadne posúdiť vec, je v zásade potrebné, aby už pôvodné rozhodnutie o nepovolení bolo odôvodnené. V obdobnej pozícii je aj ESĽP, ktorý sa v podstate už môže spoliehať iba na to, či vnútroštátny orgán správne posúdil situáciu. V predmetnej veci však ústavný súd akceptoval dodatočné odôvodnenie najvyšším súdom, a to vzhľadom na lakonickú zákonnú úpravu nepredpokladajúcu odôvodnenie v čase nepovolenia, presvedčivosť dodatočného odôvodnenia a skutočnosť, že návštevy boli sťažovateľovi konštantne povoľované. Nepovolenie videonávštevy možno zároveň akceptovať ako pokryté autoritou nezávislého súdu, ktorý bol oboznámený so stavom veci a ktorého rozhodnutie má právny základ a zároveň neskôr poskytol dôvody na svoje rozhodnutie, ktoré nemožno považovať za svojvoľné.

Ústavný súd však dopĺňa, že na základe základného práva na súkromie (čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru) je žiaduce, aby súdy, ktoré nepovoľujú návštevu, aspoň stručne, vyvažujúc vec kolúzie a súkromia, vysvetlili dôvody nepovolenia, aby tak bolo zjavné, že sa vecou zaoberali a nerozhodovali svojvoľne. Ústavný súd musí konkretizovať, že tu nejde o požiadavku na štruktúrované a formálne upravené odôvodnenie, aké je známe zo správneho či súdneho konania, ale postačuje stručné, výstižné vysvetlenie nepovolenia v rozsahu do niekoľkých riadkov. V tomto prípade ústavný súd akceptoval aj dodatočné odôvodnenie zo strany najvyššieho súdu, keďže nezaznamenal, že by o takéto odôvodnenie sťažovateľ najvyšší súd požiadal, pričom ústavný súd verí, že najvyšší súd by takéto odôvodnenie nepovolenia návštevy sťažovateľovi poskytol.

Z hľadiska zásahu do súkromia sťažovateľa neoznámením nepovolenia, resp. nerozhodnutím špecializovaného trestného súdu o jeho žiadosti včas (videonávšteva naplánovaná na 4. január 2021), ústavný súd uvádza, že zákonná právna úprava nestanovuje spôsob oznámenia nepovolenia návštevy, resp. kontaktu. Je tak na príslušných orgánoch, akým konkrétnym spôsobom splnia povinnosť oznámiť nepovolenie kontaktu. Žiadateľ je na základe základného práva nasúkromie oprávnený dozvedieť sa o ne/povolení kontaktu, resp. súd je povinný oznámiť svoje stanovisko.

Vo vzťahu k dôvodu nepovolenia návštevy vyplýva priamo zo zákona, že je ním kolúzna väzba, resp. nezmarenie kolúznej väzby. Zákon však tiež počíta s návštevou v kolúznej väzbe za prítomnosti autorít, čo znamená, že povoľujúci súd má viacero alternatív pre riešenie danej situácie. Aj tieto alternatívy boli v sťažovateľovom prípade využité počas jeho výkonu väzby (porov. bod 27). Zákon však nepožaduje výslovne odôvodnenie nepovolenia kontaktu. 37. Ústavný súd v tejto časti rozhodnutia zdôrazňuje, že jednotlivec nemôže byť v súvislosti s jeho slobodami objektom štátnej moci. Z tohto dôvodu ústavný súd podobne ako ESĽP citlivo vníma, ak autority vo všeobecnosti vôbec nereagujú na podnet jednotlivca. Ústavný súd už od 90-tych rokov konštantne uvádza, že zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 35/98, I. ÚS 62/97), teda reagovať na návrh, rozhodnúť a komunikovať rozhodnutie. Tieto požiadavky sú aj komponentom procesnej zložky práva na súkromie.

Z uvedených dôvodov by ústavný súd za iných okolností považoval skutočnosť, že súd nerozhodol, resp. neoznámil nepovolenie videonávštevy, za zásah do základného práva na súkromie, pre ktorý nie je právna opora, pretože už zo samotných ustanovení zákona o výkone väzby o ne/povolení návštev vyplýva, že súd o povolení musí rozhodnúť a že žiadateľ o návštevu má právo dozvedieť sa výsledok svojej žiadosti vrátane aspoň stručných dôvodov rozhodnutia (bod 34). Zo širšieho pohľadu na vec však vyplýva, že táto videoforma komunikácie (bod 3) mala čiastočne iný právny základ, než je zákon o výkone väzby, a jej zavedenie bolo ľudskoprávnou a rozumnou reakciou na pandemickú situáciu (§ 102 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov minister je oprávnený vydať súhlas na overovanie ‒ nových od tohto zákona odchylných metód pri zaobchádzaní s odsúdenými, ak uplatnenie takých metód znamená pre odsúdených zmiernenie obmedzenia ich občianskych práv; rozkaz č. 14/2020, ktorým sa upravuje vykonávanie videonávštev obvinených umiestnených v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby Leopoldov). Nie každé porušenie zákona, resp. vnútorných predpisov Zboru väzenskej a justičnej stráže však dosahuje ľudskoprávnu intenzitu. Ústavný súd nezistil systémové zlyhanie príslušných orgánov v súvislosti s realizáciou základného práva sťažovateľa na súkromie. Na možný zásah do tohto práva je potrebné nazerať v celej šírke ne/realizovaných kontaktov sťažovateľa s blízkymi osobami, aj keď dobu ne-kontaktu s blízkymi osobami nemožno považovať za krátku. V čase predchádzajúcom posudzovaným zásahom a aj v čase nasledujúcom bol sťažovateľovi kontakt s blízkymi osobami riadne umožnený (body 27 až 29). Nie je bez významu, že žiadosti sťažovateľa o kontakt a následné konanie príslušných autorít prebiehali v čase tvrdých protiepidemiologických opatrení, a teda ich konanie a realizácia, čo aj formou videonávštev, resp. telefonických kontaktov (vzhľadom na nutnosť účasti úradných osôb) bola značne sťažená.

I keď dôvodom na nepovolenie telefonického kontaktu (špecializovaným trestným súdom na 7. január 2021) nesmú byť problémy s prítomnosťou úradných osôb (bod 12), ústavný súd vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 38, teda obvykle konštantné povoľovanie kontaktov, resp. pandemickú situáciu a tiež neprítomnosť zámeru zo strany mocenských autorít kontakt nepovoliť, ako aj jednorazovosť pochybenia rozhodol, že nie je nutné vo veci intervenovať.

Ústavný súd preto konštatuje, že do sťažovateľovho práva na súkromný a rodinný život nebolo protiústavne zasiahnuté, pretože predmetné zásahy mali (čiastočne) právny základ, neboli svojvoľné a neproporcionálne, a preto sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.