JUDIKATÚRA: Pojem „schválnosť“ podľa zákona o priestupkoch

Právne vety

I.  Pojem „schválnosť“ uvedený § 49 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je neurčitý právny pojem, ktorý práve z dôvodu možných následkov v podobe deliktuálnej zodpovednosti konkrétnej osoby treba vykladať vždy reštriktívne.

II.  Schválnosťou treba rozumieť konanie narušujúce hrubým spôsobom pokojné a riadne spolunažívanie, pričom hrubosť takéhoto konania môže spočívať napríklad vo verbálnej agresii, fyzickej agresii nedosahujúcej intenzitu ani drobného ublíženia na zdraví či v spôsobení iného dostatočne závažného následku. Iba hrubé konanie (hrubé správanie) je priestupkovo postihnuteľné.

III.  V čom je konkrétne správanie správaním hrubým, a teda schválnosťou, musí konajúci orgán verejnej správy vyhodnotiť a následne zdôvodniť, a to pokiaľ ide o povahu, intenzitu a následok takéhoto správania. Akékoľvek konanie majúce znaky schválnosti („naprieku“) [v bežnom jazyku] automaticky nie je možné považovať za priestupkovo postihnuteľné konanie. Hrubým správaním a teda aj schválnosťou sa rozumie také správanie, ktoré prekračuje rámec iným spôsobom nevhodného správania

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 30. septembra 2021, sp. zn. 1 Asan 12/2019

Skutkový stav

Prvostupňovým rozhodnutím bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustil tým, že odstavil svoje motorové vozidlo pred vchod do spoločných priestorov a odmietol ho odtiahnuť a tým znemožnil inej osobe stavebné práce, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie schválnosťami a to opakovanie, keďže toto urobil dvakrát v uvedený deň.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal obvinený z priestupku (žalobca) v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol napadnutým rozhodnutím žalovaný. Žalovaný v súvislosti s daným prípadom považoval za potrebné poukázať na výklad ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, pričom uviedol, že ustanovenie obsahuje viacej relatívne samostatných vymedzení protiprávnych konaní, jedným z ktorých je narušenie občianskeho spolunažívania tzv. schválnosťami. Dôvodil, že v zmysle doktrinálneho výkladu a ustálenej rozhodovacej praxe za občianske spolunažívanie považujeme súhrn pravidiel správania, ktorých dodržanie je nevyhnutnou podmienkou pokojného, usporiadaného a riadneho spolunažívania osôb v danom mieste, čase a situácii.

Tiež poukázal na to, že zákon o priestupkoch v danom ustanovení predpokladá narušenie tohto stavu aj konaním, ktoré charakterizuje ako schválnosti a dáva možnosť správnemu orgánu za takéto konanie uložiť sankciu dodajúc, že za schválnosti treba považovať také úmyselné konanie, ktorým niekto strpčuje alebo sťažuje život inej osobe drobnými priekmi a prekážkami zo zlomyseľnosti alebo inej racionálnej alebo aj nevysvetliteľnej príčiny.

Žalovaný mal za to, že v predmetnej veci je zrejmé, že konanie žalobcu smerovalo k obmedzeniu pracovníkov a ich činnosti a to z dôvodu, že neprišlo k dohode medzi ním ostatnými spoluvlastníkmi, ktorí pracovníkov na rekonštrukciu najali. V tejto súvislosti však súčasne poukázal na to, že nejde o vhodný spôsob riešenia občianskych nezhôd, a že žalobca nevyužil prostriedky legálnej ochrany svojich práv a naopak postupoval svojvoľne s cieľom spôsobiť prieky iným občanom, čím naplnil skutkovú podstatu priestupku schválnosťami podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Rovnako zdôraznil, že v predmetnom správnom konaní ide o posúdenie konania žalobcu  z hľadiska narušenia občianskeho spolunažívania, teda o posúdenie poškodenia verejného záujmu na pokojnom občianskom spolunažívaní a nejde o posudzovanie stavu majetku z hľadiska jeho hospodárskeho využitia v prospech vlastníkov či spoluvlastníkov. S poukazom na uvedené žalovaný nezistil žiadne okolnosti pre zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote správnu žalobu. Krajský súd v Trnave, ako súd správny postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd konštatoval, že sa správne orgány oboch stupňov dôsledne nezaoberali posudzovaním zisteného konania žalobcu z hľadiska naplnenia podmienok ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Z obsahu rozhodnutí, ako i spisovaného materiálu bolo podľa názoru správneho súdu bez pochybností zrejmé, že cieľom žalobcu a aj reálnym následkom jeho konania bolo znemožnenie vykonávania rekonštrukčných prác na spoločnom dvore, nie zamedzenie prechodu, či prístupu spoluvlastníkov, keď s rekonštrukčnými prácami menšinových spoluvlastníkov nesúhlasil. Správny súd tiež uviedol, že vykonávaním stavebných prác bez súhlasu žalobcu i rozhodnutia súdu a to s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, práve menšinoví spoluvlastníci konali nad rámec svojich práv.

Správny súd ďalej skonštatoval, že úmyselné odstavenie vozidla na takom mieste, aby bránilo v činnosti iných osôb, zrejme možno považovať za schválnosť v zmysle § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, avšak, nie každú schválnosť možno považovať za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. V tejto súvislosti dôvodil, že gramatickým a logickým výkladom tohto ustanovenia nemožno nedospieť k záveru, že priestupkom je iba schválnosť, ktorá súčasne napĺňa všeobecné znaky hrubého správania ovplyvneného v jednotlivých prípadoch nielen vonkajšími znakmi konania, ale aj jeho motívom dodajúc, že z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov vo veci pritom vyplýva, že konanie žalobcu bolo posúdené ako schválnosť, ale súčasne aj to, že sa správne orgány nezaoberali otázkou, či toto konanie súčasne je dôvodné posudzovať ako hrubé správanie a či tak boli naplnené podmienky prijatia záveru, že sa žalobca dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave podal žalovaný kasačnú sťažnosť navrhujúc kasačnému súdu jeho zrušenie a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.

Argumentácia Najvyššieho správneho súdu SR

Najvyšší správny súd ako kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Kasačný súd po preskúmaní rozsudku Krajského súdu v Trnave a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu dospel k záveru o jeho vecnej správnosti, pričom považoval za potrebné jeho argumentáciu doplniť o ďalšie relevantné skutočnosti.

Na vyššie uvedené skutočnosti považoval kasačný súd za potrebné poukázať a to z dôvodu, aby bol ozrejmený nielen spôsob konania žalobcu, ale aj jeho dôvod. Uvedené je relevantné práve k posúdeniu, či takéto konanie žalobcu svojou intenzitou a následkom naplnilo skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa žalobca mal dopustiť schválnosťou, teda či k spáchaniu priestupku vôbec došlo.