JUDIKATÚRA: Vecná legitimácia pri náhrade škody za odňatie dopravnej licencie

Právna veta:

Aktívne vecne legitimovaným subjektom na náhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá spočíva v neoprávnenom odňatí dopravnej licencie, nie je akcionár obchodnej spoločnosti.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/147/2022 zo dňa 26.11.2024

Skutkový stav:

Pôvodná žalobkyňa sa voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom dopravy a výstavby SR domáhala náhrady škody vo výške 24.298.795,15 EUR s príslušenstvom. Svoj nárok zakladala na súdom zrušenom a podľa jej tvrdení nezákonnom rozhodnutí mesta Banská Bystrica o odňatí dopravnej licencie Slovenskej autobusovej doprave Banskobystrická dopravná spoločnosť, akciová spoločnosť (ďalej ako „Dopravca“), v ktorej pôvodná žalobkyňa vystupovala ako akcionár. Právny nástupca pôvodnej žalobkyne (česká dopravná akciová spoločnosť) pokračoval v súdnom konaní a tento nárok na náhradu škody odvodzoval od objektívnej zodpovednosti štátu upravenej v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej ako „Zákon o zodpovednosti štátu“).

Dopravca dňa 01.01.2006 prestal vykonávať verejnú mestskú hromadnú dopravu v meste Banská Bystrica. Jeho zamestnanci v nočných hodinách dňa 31.12.2005 odpílili zastávky, strhli dopravné poriadky, stiahli oznamy o vykonávaní dopravy z médií a začali vracať autobusy. Dňa 26.01.2006 mesto Banská Bystrica rozhodlo o odňatí dopravnej licencie Dopravcovi, ktoré sa stalo nezákonným len z dôvodu nesprávnej citácie zákonného ustanovenia. Ku škode akcionára – pôvodnej žalobkyne malo dôjsť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o odňatí dopravnej licencie Dopravcu.

Žalobkyňa namietala, že v správnom konaní, v ktorom sa rozhodovalo o odňatí dopravnej licencie Dopravcovi, nebola pôvodná žalobkyňa účastníkom konania, hoci ním mala byť. Prvoinštančný súd sa nestotožnil s touto argumentáciou a s odkazom na ustanovenie § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku („(1) Účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. (2) Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.“), uzavrel, že akcionárovi sa účastníctvo v správnom konaní nepriznáva. Keďže predmetom správneho konania bolo odňatie dopravnej licencie, bolo nesporné, že rozhodnutím mesta Banská Bystrica boli dotknuté práva, resp. právom chránené záujmy priamo Dopravcu. Z dôvodu absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, a zároveň berúc do úvahy skutočnosť, že Dopravca si uplatňoval náhradu škody v inom súdnom konaní, prvoinštančný súd žalobu zamietol.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa dovolanie, v ktorom namietala, že nižšie súdy bezdôvodne odmietli posudzovať možnosť, že pôvodná žalobkyňa ako akcionár Dopravcu, mohla byť dotknutá na svojich právach alebo právom chránených záujmoch nezákonným odňatím dopravnej licencie Dopravcu, ale iba konštatovali nedostatok jej aktívnej legitimácie. Postup súdov pri rozhodovaní o jej uplatnenom nároku na náhradu škody hodnotila za rozporný s Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR („Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“).

V dovolaní ďalej tvrdila, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie na náhradu škody podľa ustanovenia § 5 ods. 2 Zákona o zodpovednosti štátu („Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.“). V tomto kontexte poukázala na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/333/2009 zo dňa 31.05.2011, v ktorom súd akcentoval, aby nedochádzalo k zmareniu uplatnenia práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručeného Ústavou SR.

Zároveň v dovolaní nastolila právnu otázku „či nezákonným odňatím dovtedajšieho podnikateľského oprávnenia (dopravnej licencie) udeleného na dobu určitú pred uplynutím tejto doby a zároveň s vylúčením odkladného účinku podaného odvolania, teda s okamžitou platnosťou, môžu byť priamo dotknuté práva alebo právom chránené záujmy nielen postihnutej akciovej spoločnosti ale aj jej akcionárov, v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.“ Žalobkyňa tvrdila, že nezákonné odňatie dopravnej licencie Dopravcovi sa prejavilo na jej majetkových právach (náhly a trvalý pokles hodnoty akcií a nadväzne na to zmarený ušlý zisk).

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR:

Dovolací súd zhrnul, že odvolací súd vo svojom odôvodnení zrozumiteľne a dostatočne opísal skutkové zistenia, podľa ktorých Dopravca disponoval platnou dopravnou licenciou a dňa 01.01.2006 z vlastnej vôle prestal vykonávať verejnú mestskú hromadnú dopravu v Banskej Bystrici. Následné rozhodnutie mesta Banská Bystrica o odňatí dopravnej licencie Dopravcovi zo dňa 26.01.2006 tak nemôže byť považované za protiprávny úkon, v dôsledku ktorého by vznikla škoda tvrdená žalobkyňou. Odvolací súd dospel k správnym právnym záverom, ktoré riadne odôvodnil, a preto jeho konanie netrpelo žiadnou vadou zmätočnosti.

K námietke dovolateľky o odklone od ustálenej súdnej praxe dovolací súd poznamenal, že Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/333/2009 zo dňa 31.05.2011, na ktoré dovolateľka poukazuje, nie je z dôvodu odlišnosti skutkových okolností prípadu a predovšetkým právnych otázok priliehavý. Následne zdôraznil, že odvolací súd ustálenú súdnu prax plne rešpektoval, keď pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne vychádzal z okolností tejto konkrétnej prejednávanej veci. Uzavrel, že uplatnenie práva na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR tak nebolo v žiadnom prípade žalobkyni zmarené, keďže žalobkyňa odklon nepreukázala.

Dovolací súd SR sa ďalej vyjadril k nastolenej právnej otázke, pri zodpovedaní ktorej sa nižšie súdy opierali o Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/47/2011 zo dňa 27.06.2012 (R 94/2013), v ktorom súd judikoval „...účastníkom správneho konania o uložení sankcie právnickej osobe nie je jej akcionár, lebo pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia o sankcii, uloženej právnickej osobe, sa nekoná o jeho právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach a akcionár nie je ani osobou, ktorá by mohla byť týmto rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach priamo dotknutá [§ 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov]...“ Vzhľadom na uvedené bolo nevyhnutné konštatovať, že nižšie súdy postupovali správne, keď vyhodnotili, že pôvodná žalobkyňa a ani jej právny nástupca neboli aktívne vecne legitimovaní domáhať sa náhrady škody, a preto nie je možné žalobkyni priznať odškodnenie.

Na okraj sa dovolací súd vyjadril k osobitnému konaniu, v ktorom si sám Dopravca uplatňoval nárok na náhradu škody voči žalovanej Slovenskej republike vo výške 2.518.145,52 EUR z titulu nezákonného rozhodnutia mesta Banská Bystrica o odňatí dopravnej licencie Dopravcovi zo dňa 26.01.2006. Uvedené sporové konanie skončilo zamietnutím žaloby, nakoľko Dopravca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestal vykonávať dopravu v meste Banská Bystrica, bolo odňatie dopravnej licencie, ale touto rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že Dopravca dopravu nechcel vykonávať za podmienok, ktoré nastali v meste Banská Bystrica po 01.01.2006. T. z. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou na strane Dopravcu nebola daná.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd SR vyhodnotil dovolanie ako nedôvodné, a preto ho v súlade s ustanovením § 448 Civilného sporového poriadku zamietol.