JUDIKATÚRA: Vplyv nedostatkov príkazu na zatknutie na zákonnosť pozbavenia osobnej slobody

Právna veta

Absencia opisu skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia vo vydanom príkaze na zatknutie nepredstavuje závažný a zjavný exces výnimočnej povahy, a preto je možné uvedený nedostatok príkazu na zatknutie korigovať v nasledujúcich etapách konania, teda v rámci vlastného rozhodovania o väzbe obvineného. Ak bola takáto vada príkazu na zatknutie následne všeobecným súdom v rámci väzobného rozhodovania napravená, ostávajú práva obvineného na osobnú slobodu zachované.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 298/2022 z 29. júna 2022

Skutkový stav

Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. apríla 2022 domáha vyslovenia porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 6, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. V ústavnej sťažnosti ústavnému súdu navrhuje, aby označené rozhodnutie všeobecného súdu zrušil a vrátil mu vec sťažovateľa na nové konanie a prikázal mu tiež prepustiť ho z väzby na slobodu, takisto ústavný súd žiada, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 eur, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením príslušného vyšetrovateľa Policajného zboru vydaným 24. novembra 2021 vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Sudkyňa pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu vydala v uvedenej trestnej veci na sťažovateľa 4. februára 2022 príkaz na zatknutie sp. zn. 4 Tp 2/2022 (ďalej len „príkaz na zatknutie“), na základe ktorého bol sťažovateľ zatknutý 8. februára 2022 o 9.10 h. Uznesením Špecializovaného trestného súdu č. k. 12 Tp 6/2022 z 9. februára 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bolo rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Sťažnosť sťažovateľa podaná proti prvostupňovému rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu bola zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodná uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Tostš 6/2022 z 2. marca 2022 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Z rozhodnutia Ústavného súdu SR

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného na urýchlenú súdnu kontrolu zákonnosti jeho väzby, s čím je spojená povinnosť nariadenia prepustenia obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam vyplývajúcim z čl. 5 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08, III. ÚS 581/2015, III. ÚS 183/2018).

Z obsahu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že k námietke sťažovateľa o absencii opisu skutku, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ si ešte pred tým, ako bol proti nemu vydaný príkaz na zatknutie, zvolil obhajkyňu, ktorej bol doručený v elektronickej podobe vyšetrovací spis, a to 7. januára 2022, pričom neskôr jej bol v elektronickej podobe poskytnutý aktualizovaný spis 25. januára 2022, z čoho je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi bolo obhajkyni doručené ešte pred samotným zatknutím sťažovateľa, pri ktorom bola obhajkyňa sťažovateľa osobne prítomná. Najvyšší súd takisto uviedol, že bezprostredne po realizácii zatknutia sťažovateľa mu bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené pri jeho prvom výsluchu. Ďalej dôvodil, že sťažovateľ v mailovej správe, ktorú adresoval príslušnému vyšetrovateľovi 13. januára 2022, uviedol, že chce vypovedať a vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, objasniť ich a spolupracovať. Na základe uvedeného konštatoval, že sťažovateľ už v tom čase mal vedomosť o skutočnostiach, ktoré sa mu kladú za vinu v dotknutej trestnej veci, a mal teda možnosť a dostatočný čas pripraviť si adekvátnu obhajobu pre prípad obmedzenia jeho osobnej slobody. Napokon dodal, že proti sťažovateľovi sa iné trestné stíhanie nevedie, takže nemohlo dôjsť k zámene s iným trestným stíhaním.

Ústavný súd v nadväznosti na v predchádzajúcom bode prezentovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu zaujal v prvom rade postoj k námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu v súvislosti s absenciou opisu skutku v dotknutom príkaze na zatknutie. Poukazuje na judikatúru ESĽP, ktorú štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti zohľadňuje a podľa ktorej nie každá chyba, ktorá sa v príkaze na zatknutie objaví, má za následok, že pozbavenie osobnej slobody, ku ktorému na základe takéhoto príkazu došlo, bude ako také z pohľadu čl. 5 ods. 1 dohovoru nezákonné. Podľa judikatúry ESĽP je pozbavenie osobnej slobody v zásade zákonné, pokiaľ je založené na súdnom príkaze, pričom neskoršie zistenie nadriadeného vnútroštátneho súdu, že súd nižšej inštancie pri vydaní príkazu porušil vnútroštátne právo, nebude mať nevyhnutne spätne vplyv na platnosť pozbavenia osobnej slobody v danom období (Mooren proti Nemecku, rozsudok ESĽP z 9. 7. 2009, č. 11364/03, § 74). V tomto smere podľa ESĽP pri posudzovaní, či ustanovenie čl. 5 ods. 1 dohovoru bolo alebo nebolo rešpektované, je potrebné zásadne rozlišovať medzi príkazmi k pozbaveniu osobnej slobody zjavne neplatnými (napr. ak sú vydané súdom, ktorý tým prekročil svoju právomoc) a príkazmi k pozbaveniu osobnej slobody, ktoré sú prima facie platné a účinné, dokiaľ neboli zrušené súdom vyššej inštancie. Príkaz k pozbaveniu osobnej slobody môže byť považovaný za ex facie neplatný, pokiaľ vada, ktorá bola uňho zistená, predstavuje „závažný a zjavný rozpor s právom“ vo výnimočnom zmysle stanovenom judikatúrou ESĽP. Okrem prípadu, keď vady predstavujú závažný a zjavný rozpor s právom, môžu byť vady rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody napravené vnútroštátnymi odvolacími súdmi v rámci súdnej kontroly (Mooren proti Nemecku, rozsudok ESĽP z 9. 7. 2009, č. 11364/0, § 75).

V nadväznosti na v predchádzajúcom bode citované postuláty judikatúry ESĽP ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu sťažovateľa, proti ktorému bol vydaný príkaz na zatknutie, ktorý neobsahoval opis skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľovi, nemožno pochybenie, ktoré bolo v obsahu dotknutého príkazu na zatknutie zistené, hodnotiť ako závažný a zjavný exces výnimočnej povahy, ktorý by predstavoval tak intenzívny zásah do práv sťažovateľa, že by ho nebolo možné korigovať v nasledujúcich etapách konania, teda v prvostupňovom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, kde prvostupňové rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu už náležitý opis skutku, ktorý sa kladie sťažovateľovi za vinu, obsahuje. Rozhodujúcou okolnosťou, na ktorú ústavný súd v tomto smere prihliadal, je skutočnosť, na ktorú správne poukázal aj najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia, a to že sťažovateľ mal už v etape trestného stíhania predchádzajúcej zatknutiu zvolenú obhajkyňu, ktorej orgány činné v trestnom konania poskytli v plnej miere priestor na účinnú a efektívnu ochranu práv sťažovateľa (sprístupnenie celého vyšetrovacieho spisu vrátane uznesenia o vznesení obvinenia) a ktorá bola navyše pri úkone obmedzenia osobnej slobody zatknutím sťažovateľa osobne prítomná, keďže sa dostavila so sťažovateľom na vopred oznámený výsluch konaný 8. februára 2022. Za takýchto okolností nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ nemal vytvorené podmienky umožňujúce mu ešte pred zatknutím náležite sa oboznámiť s povahou a obsahom vzneseného obvinenia a účinne sa obhajovať, či už osobne alebo prostredníctvom svojej obhajkyne. V ústavnej sťažnosti sťažovateľa jeho právna zástupkyňa (zároveň obhajkyňa v dotknutom trestnom konaní) navyše nepredostrela žiadne tvrdenie, že by sťažovateľovi informácie takéhoto charakteru pred naplánovaným výsluchom, resp. ešte skôr, neposkytla, kde teoreticky ani takúto situáciu by nebolo možné pripísať na vrub orgánom činným v trestnom konaní, keďže v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Vzhľadom na všetky uvedené predchádzajúce čiastkové závery hodnotí ústavný súd námietku sťažovateľa o zásahu do jeho označených práv v súvislosti s popísaným nedostatkom príkazu na zatknutie (absencia opisu skutku) ako zjavne neopodstatnenú.

Z odôvodnenia príkazu na zatknutie vyplývajú tieto relevantné skutočnosti: Po sťažovateľovi bolo vzhľadom na nemožnosť doručiť mu uznesenie o vznesení obvinenia a nemožnosť jeho zadržania vyhlásené 7. decembra 2021 pátranie. V dňoch 22. decembra 2021 a 5. januára 2022 bola v mieste trvalého pobytu neúspešne vykonaná operatívna previerka k zisteniu pobytu sťažovateľa. Sťažovateľ na základe predchádzajúcej mailovej výzvy príslušného vyšetrovateľa tohto 19. januára 2022 mailom informoval, že sa vráti na územie Slovenskej republiky 28. januára 2022 a vykoná na Slovensku päťdňovú karanténu, pričom sa po jej vykonaní v prípade negatívneho testu na COVID-19 môže okamžite dostaviť na výsluch. Sťažovateľ sa 19. januára 2022 po prílete z Mexika nevrátil na adresu trvalého pobytu, čo bolo zistené operatívnymi previerkami vykonanými 26. januára 2022 v mieste trvalého pobytu sťažovateľa, ako aj previerkami v uvedený deň vykonanými u viacerých jeho príbuzných, ktorí nevedeli uviesť, kde sa sťažovateľ nachádza a kedy sa vráti do miesta svojho trvalého pobytu. Dňa 26. januára 2022 bol vykonaný pokus o telefonický kontakt so sťažovateľom, ktorý bol neúspešný. Dňa 31. januára 2022 bola neúspešne v mieste trvalého pobytu sťažovateľa vykonaná operatívna previerka k zisteniu jeho pobytu a tiež previerka u príbuzných sťažovateľa, ktorí nevedeli uviesť, kde sa sťažovateľ nachádza.

V kontexte v predchádzajúcich bodoch citovaného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a odôvodnenia príkazu na zatknutie zaujal ústavný súd stanovisko aj k námietke sťažovateľa o porušení jeho označených práv v dôsledku nesplnenia zákonných dôvodov na vydanie príkazu na zatknutie podľa § 73 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavný súd s prihliadnutím na opis skutočností prezentovaných v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu a v odôvodnení dotknutého príkazu na zatknutie je toho názoru, že v čase vydania príkazu na zatknutie zjavne existovali relevantné skutočnosti, ktoré mohli jeho vydanie celkom náležite podporiť. Sťažovateľ sa totiž dlhodobo zdržiaval na neznámom mieste, bolo vyhlásené pátranie po jeho osobe a nedodržal prísľub dosiahnuteľnosti (návrat na Slovensko v určený termín), ktorý poskytol vyšetrovateľovi po skontaktovaní sa s ním prostredníctvom mailovej komunikácie.

K obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa došlo po tom, čo sa dobrovoľne dostavil na naplánovaný termín výsluchu 8. februára 2022. Možno konštatovať, že okolnosti posudzovanej situácie sťažovateľa sú špecifické. Dôvody na vydanie príkazu v čase jeho vydania zjavne existovali, obmedzenie osobnej slobody na základe dotknutého príkazu sa však zrealizovalo po tom, čo sa sťažovateľ dobrovoľne dostavil na výsluch. V uvedenej situácii tak bolo priliehavejšie obmedziť osobnú slobodu sťažovateľa na základe inštitútu zadržania (podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 a pre neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred zadovážiť, môže policajt obvineného zadržať predbežne sám). S odkazom na už citovanú judikatúru ESĽP (pozri bod 12 odôvodnenia tohto uznesenia) ústavný súd konštatuje, že označená situácia v žiadnom prípade nepredstavuje „závažný a zjavný rozpor s právom“ výnimočného charakteru, reálne dôvody na obmedzenie osobnej slobody totiž v čase vykonania tohto obmedzenia, teda dôvody na zadržanie existovali a boli následne Špecializovaným trestným súdom v prvostupňovom rozhodnutí v rámci dôvodov na útekovú väzbu sťažovateľa veľmi precízne popísané, kde ich ústavný súd hodnotí ako dostatočne konkrétne a náležité argumenty podporujúce zákonnosť postupu pri rozhodovaní o útekovej väzbe sťažovateľa.

Vzhľadom na čiastkové závery uvedené v predchádzajúcom bode tohto uznesenia kvalifikuje ústavný súd námietku sťažovateľa o porušení jeho namietaných práv v dôsledku nesplnenia podmienok na vydanie príkazu na zatknutie zakotvených v § 73 ods. 4 Trestného poriadku ako zjavne neopodstatnenú.