JUDIKATÚRA: Vymeriavací základ z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru

Právne vety:

1. Ak súd zamestnancovi prizná náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru len za presne určené kalendárne mesiace, potom časťou príjmu pripadajúcou na každý kalendárny mesiac neplatného skončenia v zmysle ustanovenia § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je pomerná časť takejto (náhrady mzdy) pripadajúcu na jeden kalendárny mesiac celého obdobia. Naopak, treba ustáliť, akú konkrétnu náhradu mzdy priznal súd zamestnancovi za ten-ktorý kalendárny mesiac a len túto náhradu možno považovať za vymeriavací základ za daný kalendárny mesiac v zmysle uvedeného ustanovenia. Ak súd za niektorý kalendárny mesiac nepriznal zamestnancovi žiadnu náhradu, potom na tento kalendárny mesiac nepripadá jej časť, ktorá by mohla byť vymeriavacím základom v zmysle § 139a zákona č. 461/2003 Z. z.
2. Ak súd prizná náhradu mzdy z neplatného pracovného pomeru „v hrubom“, teda bez zníženia o poistné a (preddavok na) daň z príjmu, ktoré má z tejto náhrady povinný zaplatiť zamestnanec, je vymeriavacím základom podľa § 138 a § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. takto priznaná náhrada. Zamestnanec nemôže žiadať, aby sa táto náhrada považovala za náhradu „v čistom“ a aby z nej (spätným prepočtom) vypočítal fiktívny vymeriavací základ „v hrubom“.

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk/209/2022, zo dňa 29.11.2023

Skutkový stav:

Okresný súd určil, že výpoveď, ktorou chcel zamestnávateľ ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou (pedagogickou zamestnankyňou) ku dňu 31.05.2005, je neplatná, na základe čoho sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy za celé obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd považoval jej nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.06.2005 do 28.10.2006 za premlčaný. Za ďalšie obdobia od októbra 2006 až po jún 2009 jej priznal náhradu mzdy celkovo vo výške 13.584,32 EUR vypočítanú podľa priemerných zárobkov za jednotlivé mesiace stanovených znalcom.

Dňa 27.03.2013 požiadala žalobkyňa žalovanú (Sociálnu poisťovňu) o výplatu starobného dôchodku od 08.09.2010, pričom v žiadosti uviedla, že jej pracovný pomer bol skončený neplatne a vedie sa spor o náhradu mzdy. Pri určovaní výšky starobného dôchodku žalovaná vychádzala z opraveného evidenčného listu dôchodkového poistenia z októbra 2013 predloženého bývalým zamestnávateľom žalobkyne, a zo skutočností, že žalobkyňa dovŕšila dôchodkový vek k 08.09.2010 a jej priemerný osobný mzdový bod predstavoval 0,8184. Žalovaná brala do úvahy osobné vymeriavacie základy v rokoch 2006 až 2009 vyčíslené v predmetnom opravenom evidenčnom liste. V nasledujúcich obdobiach žalovaná zvýšila priznaný starobný dôchodok, nakoľko žalobkyňa získala ďalšie obdobie dôchodkového poistenia aj po vzniku jej nároku na starobný dôchodok.

Žalobkyni súdy priznali náhradu mzdy, z ktorej však zamestnávateľ zrazil poistné a preddavky na daň z príjmu. Aj tieto si žalobkyňa uplatňovala v exekučnom konaní vedenom voči zamestnávateľovi. Zamestnávateľ žalovanej predložil ďalšie opravné evidenčné listy, v ktorých vykázal rôzne vymeriavacie základy žalobkyne za obdobie 2005 až 2009 ako dôsledok rozpočítania náhrady mzdy priznanej súdmi. Vzhľadom na právoplatne priznanú náhradu mzdy žalobkyňa požiadala žalovanú o prepočítanie svojho starobného dôchodku. Žalovaná prepočítala starobný dôchodok na základe opravných evidenčných listov a vydala dňa 18.06.2017 ďalšie rozhodnutie o zvýšení starobného dôchodku žalobkyne, ktoré odôvodnila najmä tým, že priznaná náhrada mzdy bola v súlade s ustanovením § 139a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej ako „Zákon o SP“), rozpočítaná na celé obdobie od 01.06.2005 až do 16.06.2009. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že náhrada mzdy za rok 2005 a za časť roka 2006 (do 28.10.2006) jej súdom nebola priznaná z dôvodu premlčania, a preto sa jej priznaná suma náhrady mzdy nemala rozpočítať aj na toto obdobie. Rovnako namietala, že náhrada mzdy jej bola priznaná „v čistom“, a teda poistné a preddavky na daň má zaplatiť jej bývalý zamestnávateľ. Po zrušení rozhodnutia Najvyšším súdom SR, generálny riaditeľ žalovanej potvrdil rozhodnutie žalovanej zo dňa 18.06.2017. Vo svojom odôvodnení zopakoval pôvodný právny názor, podľa ktorého evidenčný list dôchodkového poistenia je kľúčovým podkladom pre rozhodovanie o dôchodkových nárokoch a jeho obsah môže meniť len ten, kto ho vydal, a že žalovaná nemôže takto vypočítané nároky hodnotiť inak. Zotrvával na svojom stanovisku „že celková suma vymeriavacích základov zohľadnená zamestnávateľom žalobkyne v predložených evidenčných listoch je (až na drobné rozdiely spôsobené konverziou slovenských korún na euro) totožná s celkovou sumou náhrady mzdy, ktorú žalobkyni priznali súdy svojimi rozsudkami. Okolnosť, že zamestnávateľ nezaplatil z náhrady mzdy poistné, podľa § 60 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nemala vplyv na dôchodkové nároky žalobkyne.“

Žalobkyňa s uvedenou argumentáciou nesúhlasila a v podanej správnej žalobe uviedla, že žalovaná mala prihliadať na všetko, čo jej umožňuje riadne zistiť skutkový stav. Zároveň zastávala názor, že náhrada mzdy bola žalobkyni priznaná „v čistom“ a keďže vymeriavací základ musí byť vyšší ako čistá mzda, musia sa jednotlivé priznané sumy zvýšiť o položky, ktoré tvoria hrubú mzdu. Správny súd jej žalobu zamietol a zaujal stanovisko, že žalovaná postupovala správne, ak priznanú náhradu mzdy rozpočítala na celé obdobie neplatne skončeného pracovného pomeru, nakoľko aj toto je obdobím trvania pracovného pomeru a dôchodkového poistenia. Evidenčným listom si zamestnávateľ splnil svoju povinnosť podľa ustanovenia § 231 Zákona o SP a zodpovednosť za jeho správnosť nie je možné preniesť na žalovanú, „ktorá nemôže moderovať obdobie poistenia, ani dosiahnutý vymeriavací základ. Osobným vymeriavacím základom je podľa súdu hrubý príjem zamestnanca.“

Proti rozhodnutiu správneho súdu podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť, v ktorej namietala, že v rozpore s tvrdením správneho súdu jej žalovaná do vymeriavacieho základu nezapočítala náhradu mzdy za obdobie do 28.10.2006, za ktoré bol jej nárok premlčaný. Vytýkala, že v protiklade s názormi súdov v exekučnom konaní, žalovaná ani správny súd nezohľadnili, že náhrada mzdy jej bola priznaná „v čistom“ a preto sa mal vymeriavací základ zvýšiť o sumu odvodov a preddavku na daň. Tvrdila, že základom pre výpočet osobného mzdového bodu a priemerného osobného mzdového bodu je vymeriavací základ, ktorý je vyšší než samotná náhrada z čistej mzdy. Za nesprávny považovala názor žalovanej, že získané nároky žalobkyne nie je možné hodnotiť inak ako podľa evidenčného listu dôchodkového poistenia.

Z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR:

Kasačný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že v prejednávanej veci je sporný rozsah a spôsob započítania náhrady mzdy priznanej žalobkyni súdmi, do vymeriavacieho základu podstatného pre určenie priemerného osobného mzdového bodu. Vychádzajúc z príslušných ustanovení § 61 až 63 Zákona o SP, zhodne s tvrdením žalobkyne súd konštatuje, že „výška vymeriavacieho základu v danom kalendárnom roku ovplyvňuje výšku osobného vymeriavacieho základu, ten zase ovplyvňuje výšku osobného mzdového bodu za daný kalendárny rok a ten vo výsledku ovplyvňuje výšku priemerného osobného mzdového budú. Čím je osobný vymeriavací základ za kalendárny rok vyšší, tým je vyšší osobný mzdový bod a tým je vyšší aj priemerný osobný mzdový bod. To sa vo výsledku prejaví vyššou priznanou sumou dôchodkovej dávky (tu: starobného dôchodku).“

Ustanovenie § 139a Zákona o SP obsahuje osobitnú právnu úpravu určovania vymeriavacieho základu z príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi. Kasačný súd dôvodí, že v takomto prípade „vymeriavací základ sa má určiť osobitne za každý kalendárny mesiac neplatne skončeného pracovného pomeru. Pritom týmto vymeriavacím základom má byť časť príjmu pripadajúca na jeden kalendárny mesiac. Takto jazykovo vyjadrenú normu je možné vykladať najmenej dvoma spôsobmi: predovšetkým možno dospieť k záveru, že priznaná náhrada (ako príjem plynúci z neplatného skončenia pracovného pomeru) sa má rozpočítať na každý mesiac neplatne skončeného pracovného pomeru. Proti tomuto záveru však svedčí predovšetkým to, že samo znenie § 139a nepoužíva formuláciu „pomerná“ časť príjmu pripadajúca na každý kalendárny mesiac, ale hovorí len o časti. Preto je možný aj taký výklad, že pri určení vymeriavacieho základu za určitý kalendárny mesiac sa má zistiť, aká časť celkovej náhrady mzdy bola priznaná práve vzhľadom na posudzovaný kalendárny mesiac.“

Predmetné ustanovenie §139a Zákona o SP samo neupravuje podmienky nároku na náhradu mzdy, ale na tento nárok len nadväzuje. Uvedený nárok na náhradu mzdy je upravený v ustanovení § 79 Zákonníka práce, podľa ktorého v zásade platí, že pokiaľ zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer a zamestnanec mu oznámil, že trvá na zamestnávaní, pracovný pomer sa nekončí, za podmienky, že súd nerozhodne inak, a zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, kedy mu zamestnanec oznámil, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní, až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pracovať alebo až do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku. Z ustanovenia § 134 ods. 4 Zákonníka práce vyplýva, že tento zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok, okrem prípadov keď sa má podľa pracovnoprávnych predpisov použiť priemerný mesačný zárobok. Zo znenia ustanovenia § 79 Zákonníka práce nevyplýva, „že by sa náhrada mzdy mala poskytovať vo výške priemerného mesačného zárobku, v dôsledku čoho sa poskytuje vo forme priemerného hodinového zárobku, teda v zásade za každú hodinu pracovnej smeny, ktorú by zamestnanec odpracoval v období, za ktoré mu patrí náhrada mzdy na základe § 79 Zák. práce. To je osobitne dôležité v prípade, že toto obdobie netrvalo celý kalendárny mesiac, napríklad preto, že zamestnanec oznámil svoj záujem na ďalšom zamestnaní až v priebehu mesiaca alebo v jeho priebehu nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o skončení pracovného pomeru. Len na účely splatnosti a premlčania náhrady mzdy judikatúra dovodila, že splatná sa stáva a premlčuje sa náhrada mzdy za ten-ktorý kalendárny mesiac ako jedno plnenie (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 225/2018).“

Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia je kasačný súd toho názoru, že nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 Zákonníka práce nie je paušálnou sumou za celé obdobie neplatne skončeného pracovného pomeru, ale priznáva sa za presne vymedzené obdobie, obvykle za jednotlivé kalendárne mesiace. Pričom za niektoré mesiace sa nemusí vôbec poskytnúť (napr. ak nie sú splnené zákonné podmienky, alebo ak je nárok premlčaný). Preto slovné spojenie „časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi pripadajúca na každý taký kalendárny mesiac“ v ustanovení § 139a Zákona o SP „v žiadnom prípade nemožno vykladať ako „pomernú“ časť takého príjmu (náhrady mzdy) pripadajúcu na jeden kalendárny mesiac. Naopak, zo všetkých uvedených dôvodov citované ustanovenie § 139a treba vykladať tak, že aj vymeriavací základ podľa tohto ustanovenia je potrebné určovať osobitne za každý kalendárny mesiac neplatne skončeného právneho vzťahu.“ V prejednávanej veci je potrebné ustáliť, aká konkrétna náhrada mzdy sa zamestnancovi priznala za ten-ktorý kalendárny mesiac. Pokiaľ sa zistí, že za niektorý mesiac nebola zamestnancovi priznaná žiadna náhrada mzdy, tak na tento kalendárny mesiac nepripadá žiadna časť priznaného príjmu, ktorá by mohla byť vymeriavacím základom podľa ustanovenia § 139a Zákona o SP. Iba takýmto vymedzením jednotlivých vymeriavacích základov za jednotlivé mesiace bude možné zistiť, aký vymeriavací základ možno započítať do osobného vymeriavacieho základu za ten-ktorý kalendárny rok.

Kasačný súd poukazuje, že súdy priznali žalobkyni náhradu mzdy celkovo vo výške 13.584,32 EUR. V odôvodní svojich rozhodnutí podrobne vysvetlili z akých konkrétnych súm vychádzali a za aké konkrétne mesiace tieto sumy pozostávajú. Generálny riaditeľ v preskúmavanom rozhodnutí odkázal na tento prehľad, avšak zároveň potvrdil správnosť postupu žalovanej, ktorý vychádzal výlučne z opravených evidenčných listov dôchodkového spojenia predložených zamestnávateľom žalobkyne, pričom opravený evidenčný list, ktorý sa stal podkladom pre napadnuté rozhodnutie žalovanej zo dňa 18.06.2017 obsahoval celkom iné vymeriavacie základy ako tie, na ktoré odkazoval generálny riaditeľ žalovanej, resp. tie ktoré boli obsiahnuté v odôvodneniach súdnych rozhodnutí.

Námietku sťažovateľky, že žalovaná pri určovaní výšky starobného dôchodku vychádzala výlučne z opravených evidenčných listov dôchodkového poistenia, vyhodnotil súd ako dôvodnú. Poukázal na ustanovenie § 195 ods. 1 Zákona o SP, podľa ktorého mala žalovaná pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutkový stav veci a na tento účel si mala obstarať potrebné doklady. Tvrdenia žalovanej, že evidenčné listy o dôchodkovom poistení sú záväzné, nemajú oporu v zákone. Súd ďalej vysvetľuje, že „takýto evidenčný list je tak len jednou z foriem plnenia oznamovacích a evidenčných povinností zamestnávateľa v zmysle § 231 ods. 1 a 2 cit. zák. Pretože tento list je hlásením zamestnávateľa, možno súhlasiť s názorom žalovanej, že tá nie je oprávnená do obsahu tohto hlásenia (fyzicky) zasahovať. Predmetom prerokúvanej veci však nie je rozhodovanie o oprave týchto hlásení, ale o nároku žalobkyne na dávku. Zo žiadneho ustanovenia uvedeného zákona však nevyplýva, že by údaje v týchto listoch boli pre organizačné zložky v dávkovom konaní bezvýhradne záväzné (porov. pre evidenčné listy býv. dôchodkového zabezpečenia zhodne rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7Sk/11/2021, č. 27/2022 ZNSS). Naopak, tieto listy majú v dávkovom konaní len charakter dôkazu s rovnakou dôkaznou silou ako iné dôkazy. Pokiaľ z iných dôkazov (napr. odôvodnenia rozsudku súdu) vyplývajú iné skutkové závery, je potrebné tieto dôkazy hodnotiť vo vzájomnej súvislosti v zmysle § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. a zaoberať sa rozporom medzi nimi (porov. podobne už rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/8/2020). To platí o to viac v prípade, že informácie v evidenčnom liste dôchodkového poistenia nie sú len skutkovým údajom o tom, čo a kedy bolo zamestnancovi zúčtované vyplatené.“

Žalovaná zastávala nesprávny právny názor, že obsah opravených evidenčných listov je pre ňu záväzný, a pri určovaní osobných vymeriavacích základov postupovala iba podľa týchto dokumentov. Vôbec nevzala do úvahy, že súdy žalobkyni nepriznali nárok na náhradu mzdy za obdobie do 28.10.2006, z dôvodu premlčania nároku. Podľa výkladu ustanovenia § 139a Zákona o SP objasneného kasačným súdom sa náhrada mzdy za vymeriavací základ mala považovať len za kalendárne mesiace október 2006 až jún 2009. Keďže však žalovaná zahrnula do vymeriavacieho základu aj obdobie jún 2005 až september 2006 postupovala nesprávne a nesprávne tak určila osobné mzdové body a následne aj priemerný osobný mzdový bod.

Kasačný súd vyjadril nesúhlas s námietkou žalobkyne, že vymeriavacím základom má byť vyššia suma, aká jej bola priznaná právoplatnými rozsudkami súdov. Objasňuje, že zamestnanec má nárok na sumu priemerného zárobku, ktorá sa určuje zo mzdy zúčtovanej na výplatu a nie zo mzdy skutočne vyplácanej (po vykonaní zrážok). Zhrnul, že priemerný zárobok je zásadne priemerným hrubým zárobkom bez odpočítania súm poistného a preddavkov na daň (priemerný čistý zárobok sa použije iba v prípadoch výslovne ustanovených právnymi predpismi). S poukazom na novšiu judikatúru „súd výšku náhrady mzdy určí v „hrubej“ výške a je vecou platiteľa dane, prípadne daňovníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 3/2011).“

V prerokúvanej veci súdy priznali žalobkyni náhradu mzdy zo sumy tzv. hrubej mzdy, a na takto vypočítanú náhradu mzdy zaviazali jej zamestnávateľa. Takto vypočítaná náhrada mzdy je vymeriavacím základom pre platenie poistného, z ktorého musí poistné uhradiť aj žalobkyňa, t.z. nemôže si ponechať celú sumu priznanú súdmi. Aj exekučný súd jasne uviedol, že aj napriek exekučnému titulu povinnosť odviesť odvody poistného a dane z prisúdeného príjmu oprávnenej ostáva zachovaná.

Vzhľadom na prijaté závery kasačný súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil a uložil jej povinnosť nanovo ustáliť výšku vymeriavacieho základu podľa ustanovenia § 139a Zákona o SP a v súlade so skutočnosťou za aké obdobia bola náhrada mzdy žalobkyni priznaná právoplatnými rozhodnutiami súdov. Žalovaná pri rozhodovaní musí zohľadniť nielen opravené evidenčné listy, ale aj obsah právoplatných rozhodnutí súdov a znalecký posudok, ktorý bol ich podkladom, a podľa toho nanovo ustáliť osobný vymeriavací základ žalobkyne za roky 2005 až 2009, osobný mzdový bod, priemerný osobný mzdový bod a na záver sumu starobného dôchodku.