K niektorým aspektom práva na námietku premlčania

Námietka premlčania je svojou podstatou jednostranný, výslovný a adresovaný právny úkon povinnej osoby, ktorým je premlčanie uplatnené. Je to námietka proti uplatnenému právu. Námietku premlčania je možné vzniesť (uplatniť) len v priebehu konania pred súdom alebo iným príslušným orgánom, predmetom ktorého je právo, ktorého sa premlčanie týka.[1]Akékoľvek vznesenie námietky premlčania mimosúdnou cestou zákon neakceptuje. Z tohto hľadiska má námietka premlčania procesnú povahu; je to procesný úkon účastníka konania, jeho procesná obrana proti uplatnenému právu. Účinné vznesenie námietky premlčania má však svoju významnú reflexiu v hmotnoprávnej oblasti.

Vznesenie námietky premlčania nie je len procesná obrana účastníka konania, ale je tiež uplatnením subjektívneho práva povinnej osoby vzniesť námietku premlčania, čo spôsobuje významné hmotnoprávne dôsledky. Tie spočívajú v tom, že sa oslabuje právo veriteľa tým, že zaniká nárok, jeho súdna vymáhateľnosť, teda fakticky dochádza k zániku povinnosti dlžníka plniť. Zostáva len oprávnenie plniť. Možno teda povedať, že námietka premlčania má na jednej strane procesnoprávnu povahu, ale s výraznými hmotnoprávnymi dôsledkami. Preto sa tiež námietke premlčania pripisuje raz hmotnoprávna povaha[2], inokedy procesnoprávna povaha.

Nemožnosť vzdania sa práva na námietku premlčania

Občiansky zákonník obsahuje všeobecný zákaz vzdania sa práv ex ante. Zakazuje dohodu, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti (§ 574 ods. 2 OZ). Ide o zákaz kogentný. Neplatnosť takejto dohody je neplatnosťou absolútnou (§ 39 OZ). Uvedené ustanovenie determinuje aj dispozíciu s právom na námietku premlčania. Právo na námietku premlčania vzniká uplynutím premlčacej doby, teda premlčaním práva. Pred jej uplynutím právo na námietku premlčania neexistuje. Zákon teda umožňuje v prípade námietky premlčania sa platne vzdať tohto práva až po jeho vzniku, t. j. po uplynutí premlčacej doby. V prípade námietky premlčania ide o právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti (právo na námietku premlčania) len pred uplynutím premlčacej doby. Preto pokiaľ by sa niekto vzdal práva na námietku premlčania pred uplynutím premlčacej doby, išlo by o vzdanie sa práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. Takéto vzdanie sa práva na námietku premlčania by bolo v zmysle § 574 ods. 2 OZ neplatné. Uvedený všeobecný zákaz vzdania sa práva, ktoré má vzniknúť v budúcnosti, bol do nášho právneho poriadku vnesený Občianskym zákonníkom z roku 1950 (§ 91 ods. 2). Do jeho prijatia vzdanie sa práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, bolo možné a zákon upravoval len jednotlivé prípady, v ktorých to bolo vylúčené. Rovnako Všeobecný občiansky zákonník ustanovil že „premlčania sa nemožno dopredu vzdať ani nemôže byť dohodnutá dlhšia premlčacia doba, ako je určená zákonmi “ (§ 1502).

Všeobecný zákaz vzdania sa práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, neprehodnotila ani veľká novela Občianskeho zákonníka z roku 1991. Vzhľadom na zásadné zmeny v súkromnom práve sa tento všeobecný zákaz dostáva do konfliktu so zásadou autonómie vôle pri jej presadzovaní ako východiska právnej regulácie súkromnoprávnych vzťahov. V tejto situácii je takýto všeobecný zákaz stále viac prekážkou a limitujúcim faktorom autonómie vôle. Ako uvádza K. Eliáš, striktná aplikácia ustanovenia § 574 ods. 2 OZ môže spôsobovať nielen nepatričné oslabenie zásady autonómie vôle zmluvných strán, ale môže narúšať aj ústavne konformný výklad (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR).[3]Pokiaľ v našom právnom poriadku uvedený všeobecný zákaz existuje, treba ho vzhľadom na jeho sporný charakter vykladať reštriktívne a ústavne konformným spôsobom tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktorý pre prípad aplikácie § 574 ods. 2 OZ vyslovil nasledujúci právny názor: „Neplatnosť vzdania sa budúcich práv na základe dohody uzavretej podľa § 574 ods. 2 OZ sa môže týkať len tých práv (budúcich nárokov), ktoré vzniknú na základe zákona alebo zmluvy, prípadne iných právnych skutočností, pričom vznik týchto práv je založený obligatórne. Tam, kde zákon pripúšťa dohodu medzi účastníkmi, ktorou možno určitú právnu úpravu modifikovať či vylúčiť, ju nemožno kvalifikovať ako neplatnú dohodu o vzdaní sa budúcich práv.“ [4]