JUDIKATÚRA: K povinnosti nahradiť škodu pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody

Právne vety

1. Náhradu škody podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona (rovnako aj povinnosť nahradiť spôsobenú škodu podľa § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona) môže súd uložiť aj vtedy, ak poškodený svoj nárok neuplatnil, pretože toto ustanovenie sleduje najmä posilnenie výchovného účinku na páchateľa v skúšobnej dobe a podnecuje ho, aby pod hrozbou výkonu trestu odňatia slobody dobrovoľne spôsobenú škodu nahradil.
2. Preto náhrada škody ako podmienka pri podmienečnom odsúdení je formulovaná tak, že odsúdený má nahradiť škodu podľa svojich schopností. To znamená, že odsúdený je povinný nahradiť škodu v čase a vo výške, v akej to jeho osobné, majetkové a zárobkové možnosti dovoľujú. Povedané inými slovami, vzhľadom na výchovný účel primeraných obmedzení a povinností a vzhľadom na cieľ, ktorý sa má podmienečným odsúdením dosiahnuť, teda riadny spôsob života podmienečne odsúdeného v skúšobnej dobe, aj tu by malo ísť o náhradu škody v rámci majetkových možností odsúdeného.
3. Výrok o povinnosti podľa § 50 ods. 2 a § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona má inú funkciu než výrok podľa § 164 písm. a) Trestného poriadku. Zatiaľ čo povinnosť nahradiť škodu podľa § 164 písm. a) Trestného poriadku je vynútiteľná súdnym výkonom rozhodnutia, teda prípadne i proti vôli odsúdeného, a jej hlavným cieľom je odškodnenie poškodeného, výrok podľa § 50 ods. 2 a § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona sleduje výrazný výchovný cieľ; odsúdenému sa ním v skúšobnej dobe pripomína, že je podmienkou jeho osvedčenia, aby podľa svojich možností aktívne usiloval o nápravu škodlivého majetkového následku spáchaného trestného činu. Tým sa prehlbuje výchovný vplyv podmienečného odkladu výkonu trestu, pretože nesplnenie tejto podmienky je dôvodom vyslovenia, že sa odsúdený neosvedčil (§ 50 ods. 4 a § 52 ods. 1 Trestného zákona).