V poslednej dobe nie len odborná ale aj laická verejnosť sleduje mnohé súdne konania ktoré sa dotýkajú vysokopostavených osôb, s čím je prirodzene spojené aj rozhodovanie súdov o väzbe ako zaisťovacom inštitúte v trestnom práve v právnych podmienkach Slovenskej republiky. Väzbu vo všeobecnosti kvalifikujeme ako fakultatívny zaisťovací inštitút ktorý predstavuje závažný zásah do ľudských práv pričom prostredníctvom inštitútu väzby sa má zabezpečiť dosiahnutie účelu trestného konania. Vzhľadom na závažnosť tohto inštitútu sa vyžaduje po celý čas trvania väzby súdna kontrola existencie verejného záujmu odôvodňujúceho trvanie väzby. (III. ÚS 26/01) Samotná väzba ako zaisťovací inštitút, nikdy nesme byť považovaná za trest.[1] Samostatnú kapitolu predstavuje kolúzna väzba, ktorej podmienky sú pre väzobne stíhané osoby v porovnaní s útekovou a preventívnou väzbou najprísnejšie.[2]
Kolúznou ako aj preventívnou väzbou sa v ostatnom čase zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky ktorý vo svojom náleze, sp. zn. III. ÚS 33/2021-80 zo dňa 13.05.2021 ako reakciou na uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 1 Tp 10/2019 zo dňa 15.06.2019 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 34/2020 zo dňa 12.08.2020 konštatoval nasledovné skutočnosti:
1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Tost 34/2020 z 12. augusta 2020 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Tost 34/2020 z 12. augusta 2020 sa z r u š u j e.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby sťažovateľa p r e p u s t i l bezodkladne z väzby na slobodu.
