Správny súd v Bratislave napadol na Ústavnom súde Slovenskej republiky viaceré ustanovenia zákona o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia.
Správny súd vo svojom návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov napadol viaceré ustanovenia predmetného zákona, konkrétne § 88 ods. 9, § 88 ods. 10 § 88 ods. 11, § 88 ods. 16 písm. d) v spojení s § 98h ods. 5 a § 88 ods. 17 zákona č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych
pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 266/2022 Z. z., t. j. v znení účinnom od 1. augusta 2022.
Z návrhu Správneho súdu v Bratislave
Z § 88 ods. 11 zákona č. 363/2011 Z. z. vyplýva, že sama zdravotná poisťovňa určuje kritériá rozhodovania o výnimkovom lieku podľa § 88 ods. 9 zákona č. 363/2011 Z. z., pričom podľa názoru správneho súdu zdravotná poisťovňa nemá právotvomú právomoc, teda nemôže byť „podzákonný normotvorca“, a vykonávať čl. 40 Ústavy SR. Z uvedeného dôvodu splnomocnenie zdravotnej poisťovni podľa § 88 ods. 11 zákona č. 363/2011 Z. z. nie je možné považovať za súladné s čl. 40 ako aj čl. 13 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR. pretože také podmienky má stanoviť priamo zákon. Ďalej samotné Kritériá pre schvaľovanie úhrady lieku nemajú žiadne limity, zdravotná poisťovňa si ich môže nastaviť tak, aby predovšetkým vyhovovali jej požiadavkám, môže v nich stanoviť aj také podmienky, ktoré nevyplývajú zo zákona a ktoré nevie žiadateľ splniť, môžu byť neprimerané, taktiež takto nastavený systém umožňuje nerovnaký prístup pacientov poistených v rôznych zdravotných poisťovniach k samotnej zdravotnej starostlivosti, keďže tieto kritériá si stanovuje každá zdravotná poisťovňa inak, a preto takáto úprava odporuje aj čl. 1 ods. 1 (princíp spravodlivého rozdeľovania verejných zdrojov) a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje právo každého na rovnaký prístup za rovnakých podmienok. Z tých istých dôvodov správny súd považuje napadnuté ustanovenie za rozporné s právom na spravodlivý a rovný prístup k starostlivosti o zdravie a zásadou priority ľudskej bytosti podľa čl. 1, Čl. 2 a čl. 3 Dohovoru.
Ako je aj správnemu súdu známe z jeho činnosti, obdobné správne žaloby boli podané aj proti inej zdravotnej poisťovni, pričom je zrejmé, že každá zdravotná poisťovňa postupovala podľa iných kritérií (tých svojich), čo je absolútne neprípustné aby sa takto rozdielne postupovalo pri rozhodovaní o úhrade výnimkového lieku z verejných zdrojov. Správny súd sa stotožňuje s názorom právnej vedy, že „v právnom štáte je neprípustné, aby podmienky dostupnosti základných práv (pozn. správneho súdu: teda aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť) upravovali interné normatívne pokyny ministerstva zdravotníctva alebo ktorýchkoľvek ďalších orgánov výkonnej moci“ (Drgonec. J. Ústavnosť v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Bratislava : C. H. Beck. 2019, s. 5). A teda už vôbec ich podľa názoru správneho súdu nemôžu upravovať Kritériá súkromných zdravotných poisťovní publikovaných na ich webovom sídle (keďže aj napr. nie všetky fyzické osoby majú prístup k internetu).
V kontexte celého zákona Č. 363/2011 Z. z. vyplýva, že úhrada liekov z prostriedkov verejného zdravotného poistenia je nastavená tak, že je predovšetkým na držiteľovi registrácie lieku, či má záujem o kategorizáciu lieku na území Slovenskej republiky a teda či iniciuje konanie o kategorizácii, následne, ak také konanie neiniciuje, je potrebný súhlas zdravotnej poisťovne s úhradou nekategorizovaného lieku, ktoré je len fakultatívnej povahy, a to podľa vyššie spomínaných kritérií stanovených zdravotnou poisťovňou, ktoré si zdravotná poisťovňa s vysokou pravdepodobnosťou nastaví tak, aby jej vyhovovali. Následne, aj keď' je taký súhlas daný, tak úhrada je obmedzená len do určitej výšky ustanovenej v § 88 ods. 16 zákona č. 363/2011 Z. z., pričom v žalobcovom prípade, podľa prechodných ustanovení upravených v § 98hods. 5 zákona č. 363/2011 Z. z.,je úhrada do 31. decembra 2023 obmedzená podľa § 88 ods. 12 zákona č. 363/2011 Z. z. v znení účinnom do 31 .júla 2022. Takéto zákonné nastavenie prístupu k ústavnému právu na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na náklady zdravotného poistenia spočívajúce na „náhode“ záležiacej od motivácie držiteľa registrácie lieku, či podá žiadosť o kategorizáciu lieku, a z toho následne vyplývajúce právo na úhradu lieku v plnom rozsahu (ak je liek po podaní žiadosti držiteľom registrácie kategorizovaný), alebo právo na úhradu lieku len v obmedzenej výške (ak je držiteľ registrácie lieku nečinný a bol následne daný súhlas s úhradou lieku zdravotnou poisťovňou), avšak bez toho, aby bolo predtým individuálne rozhodované o zaradení lieku do systému verejného zdravotného poistenia s následným možným súdnym prieskumom v správnom súdnictve, považuje správny súd za rozporné s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, konkrétne s princípom spravodlivosti (spravodlivého prerozdeľovania verejných zdrojov) a z tých istých dôvodov aj v rozpore so spravodlivým prístupom k starostlivosti o zdravie podľa čl. 3 Dohovoru, pretože to, či bude liek hradený v plnej výške nezáleží na výsledku riadneho a individuálneho rozhodovania o zaradení konkrétneho lieku do systému verejného zdravotného poistenia (v rámci kategorizácie), ale od toho. či držiteľ registrácie vôbec takú žiadosť podá. alebo či Ministerstvo zdravotníctva vo verejnom záujme aj z vlastného podnetu rozhodne vo veci kategorizácie podľa § 95 zákona č. 363/2011 Z.z. (avšak bez vykonania riadneho kategorizačného konania). Správny súd teda nevie poskytnúť adekvátnu ochranu žalobcovi, keďže aj po prípadnom zrušení opatrenia zdravotnej poisťovni, zdravotná poisťovňa a aj súd je limitovaný výškou úhrady napadnutým ustanovením § 88 ods. 16 písm. d) v spojení s § 98h ods. 5. a to aj keď' o predmetnom lieku Voxzogo vôbec neprebehlo žiadne individuálne rozhodovanie o jeho (ne)zaradení do systému verejného zdravotného poistenia (v rámci kategorizačného procesu).
