Nová definícia závislej práce od 01.01.2026

Zákonodarca prináša od nového roku 2026 upravenú definíciu závislej práce ako reakciu na aplikačnú prax stierania dôležitosti určovania pracovného času zamestnanca zamestnávateľom ako základného znaku závislej práce a časté obchádzanie pracovnoprávnych noriem a ich ochrannej funkcie tzv. zamestnávaním na živnosť (fiktívnej živnosti) s cieľom konsolidácie verejných financií prostredníctvom prijatého konsolidačného balíčka.

Závislá práca do 31.12.2025

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) vo svojom znení účinnom do 31.12.2025 definuje v § 1 ods. 2 závislú prácu ako prácu vykonávanú:

• vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca;
• osobne zamestnancom pre zamestnávateľa;
• podľa pokynov zamestnávateľa;
• v mene zamestnávateľa;
• v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

Predmetným ustanovením Zákonník práce vymedzoval 5 základných znakov závislej práce, ktoré uvedený pojem napĺňajú, čím determinujú pri vzájomnom vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom potrebu uplatnenia pracovnoprávnych predpisov. Tá je daná všeobecným princípom podľa § 2 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Ak však vykonávaná činnosť napĺňa definičné znaky závislej práce, takáto činnosť nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu.

Závislá práca od 01.01.2026

Vo vyššie uvedenom vymedzení prináša zmenu zákon č. 261/2025 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných financií (ďalej len „zákon, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s konsolidáciou verejných financií“), ktorý z ustálenej definície vypúšťa slová „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“, avšak naďalej ponecháva vo svojej definícii predchádzajúce 4 znaky závislej práce.

Zákonník práce v znení účinnom od 01.01.2026 tak definuje v § 1 ods. 2 závislú prácu ako prácu vykonávanú:

• vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca;
• osobne zamestnancom pre zamestnávateľa;
• podľa pokynov zamestnávateľa;
• v mene zamestnávateľa.

Dôvody pre zmenu definície závislej práce

Za dva základné dôvody pre zmenu definície závislej práce v Zákonníku práce možno považovať:

1. narastajúci ústup znaku „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“ pri posudzovaní definície závislej práce; a
2. cieľ zákonodarcu zamedziť takému výkonu tzv. fiktívnej živnosti, kedy je osoba povinná vykonávať svoju prácu na živnosť napriek tomu, že materiálne napĺňa základné znaky závislej práce a to častokrát práve pod zámienkou, že samostatne zárobkovo činná osoba (živnostník) si určil čas výkonu svojej práce sám, a tak nespĺňa všetky znaky pre výkon závislej práce podľa predpisov pracovného práva.

K oslabovanie významu znaku výkonu závislej práce v pracovnom čase určenom zamestnávateľom

Postupom času sa stáva otáznou potreba upínania definície závislej práce na konkrétne určený pracovný čas zamestnávateľom vzhľadom k tej skutočnosti, že vývojom pracovnoprávnych vzťahov a nárastom novodobých foriem výkonu závislej práce sa uvedený znak závislej práce môže stať relatívne sporným vzhľadom na nevyhnutnosť sledovania výsledku samotnej práce a nie určeného týždenného pracovného času.[1]

Príkladom môže byť najmä možnosť výkonu závislej práce prostredníctvom domáckej práce alebo telepráce podľa § 52 Zákonníka práce a pružný pracovný čas, ktorý umožňuje podľa § 88 Zákonníka práce vyššiu mieru flexibility na strane zamestnanca, ktorá sa prejavuje v tomu, že zamestnanec si je sám v rámci voliteľného pracovného času oprávnený určiť čas výkonu svojej závislej práce tak, aby naplnil jeho celkový pracovný čas v podobe prevádzkového času. Podľa názoru niektorých tak určovanie pracovného času ustupuje na úkor ostatných znakov závislej práce a vnímanie závislej práce ako práce vykonávanej výlučne v pracovnom čase určenom zamestnávateľom stráca svoje opodstatnenie.[2]

Napriek tomu, že s uvedeným možno čiastočne súhlasiť, argumentom proti takémuto tvrdeniu môže byť skutočnosť, že nielenže je zamestnanec pracujúci v rámci pružného pracovného času naďalej povinný zotrvať na pracovisku v rámci jeho základného pracovného času, ale aj v rámci voliteľného pracovného času sa pri konkretizácii času výkonu jeho závislej práce môže v konečnom dôsledku, napriek vyššej miere autonómie, pohybovať len v tých časových medziach, ktoré boli vopred určené zamestnávateľom a to tak, aby naplnil svoj prevádzkový čas v pružnom pracovnom období určenom zamestnávateľom.