Postupy lege artis z pohľadu príčinnej súvislosti v judikatúre súdov

Judikatúru s uvedeným spojenú si môžeme rozdeliť do dvoch pomyselných línií. Na strane jednej je to jej prierezové vnímanie rozhodovacou činnosťou súdov v rovine všeobecnejšej, na druhej strane budeme pracovať s rozhodnutím, ktoré vo vlastnej podstate načrtlo a zosumarizovalo prax v daných otázkach, pri ktorom môžu vznikať polemiky o tom, či sú prístupy súdov naozaj konzistentné alebo naopak rozdielne.

Prvou líniou by sme radi zosumarizovali a podložili faktami už uvedené, a to, že príčinná súvislosť musí byť aj v zmysle východísk judikatúry v procese dokazovania preukázaná na 100 %, teda s určitosťou. Tvrdenia opierame o dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý uviedol, že „... príčinná súvislosť medzi zavineným protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na zdraví musí byť bezpečne preukázaná, nestačí tu samotná pravdepodobnosť“,[1]rovnako, že „... príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol lege artis, a škodou na zdraví pacienta, musí byť s určitosťou daná, dôkazné bremeno tu znáša žalobca“.[2]Hoci možno nájsť aj  určité výnimky, tieto nepredstavujú novú líniu rozhodovania, sú jednak čiastočne vytrhnuté z kontextu rozhodovacej konzistentnosti, rovnako vidia problém v tom, že v súvislosti so zásadou voľného hodnotenia dôkazov došlo až k zneužitiu jej účelu, čím bola dotknutá právna istota.

V druhom uvedenom prípade poukázal v rámci svojej argumentácie rozhodujúci súd na to, že príčinnú súvislosť medzi objektívne nevhodným zákrokom lekárov a smrťou sa nepodarilo preukázať s určitosťou, keďže vnímali dokazovaním nastolené pochybnosti. Vychádzali z toho, že vlastný chorobný stav (infekcia zo zápalu časovo predchádzajúca stretnutiu s lekárom) nebol vyvolaný postupom lekárov, hoci bola súčasťou príčinného deja. Súd skúmal, či mohlo dôjsť k pretrhnutiu príčinnej súvislosti, resp. či v rámci horizontálnej gradácie príčinnosti mohlo ísť o príčinu natoľko významnú, že išlo v zmysle teórie podmienky o conditio sine qua non, vo svojich záveroch však k uvedenému nedospel. Rozhodujúce bolo správne a bezpochybné vymedzenie príčiny a následku, teda toho, medzi ktorými entitami bol vlastne príčinný priebeh predmetom skúmania.

Pokiaľ ide o názor, v zmysle ktorého by malo postupom času dochádzať k modifi kácii prístupov k preukazovaniu príčinnej súvislosti, osobitne pre oblasť medicínsko-právnych sporov, hoci to ani po takmer 10 rokoch nemalo na judikatúru a ustálenú prax dosah, je potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky, presnejšie ide o akési spochybňovanie potreby 100 % preukazovania prítomnosti príčinnej súvislosti. Ústavný súd Českej republiky, okrem iného, uviedol, že „... určovat v lékařských postupech jednoduchý v ztah příčiny a následku je samo o sobě velmi obtížné. Podstatou lékařství je vlastně vstupovat do celého řetězce příčin a následků, do procesů, které probíhají v lidském těle, a vnějším zásahem tyto procesy ovlivňovat, měnit jejich směr, působení atd. Zásah lékaře tak vlastně sám o sobě mění přirozený běh věcí v lidském těle, zasahuje do komplexních vztahů příčin a následků. I v případě aktivního jednání lékaře, který zvolí určitý léčebný postup, je velmi obtížné, ba vyloučené stanovit, zda tento postup byl nade vší rozumnou pochybnost jedinou možnou příčinou škodlivého stavu, který nastal. O to obtížnější je to v případě opomenutí, kdy lékař nezvolí postup, který na základě soudobých a dostupných znalostí lékařství zvolit mohl a měl. Prokázat, že právě a pouze toto opomenutí tvoří se škodlivým důsledkem ničím nenarušený vztah, je v podstatě nemožné. V důsledku toho je výrazně oslabeno postavení poškozeného... nic nebrání judikatuře českých soudů, aby požadavek stoprocentně prokazované příčinné souvislosti přehodnotila a přijala adekvátnější a realističtější výklad způsobení škody“.[3]