Príčinná súvislosť pri trestných činoch v doprave v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR

Ústavný súd Českej republiky[1]musel rozhodnúť, že všeobecné súdy nesmú za základ pre svoje skutkové závery vziať znalecký posudok, ktorý skúmal priebeh dopravnej nehody bez prihliadnutia na faktory ovplyvňujúce viditeľnosť v dobe, po ktorej dopravná nehoda prebiehala. Oveľa ťažšie je však právne posúdenie v prípadoch polyetiologických dopravných nehôd, na ktorých výsledku spolupôsobili kauzálne deje vyvolané či kontrolované viacerými subjektmi. Typicky pôjde o prípady, v ktorých sa určitým spôsobom na vzniku následku podieľal aj poškodený. Česká rozhodovacia prax, a v podstatnom rozsahu aj doktrína, vychádza z teórie podmienky (teória ekvivalencie), modifikovanej najmä teóriou prerušenia príčinnej súvislosti, umelej izolácie javov a gradácie. Tým preberajú v podstate závery doktríny nemeckej, ktorá tiež uznáva dominanciu teórie podmienky (Äquivalenztheorie) s určitými modifikáciami.

V zásade je tak príčinná súvislosť medzi konaním a následkom dovozená vtedy, ak by bez jednania následok nenastal vôbec, alebo by nastal inak či inokedy, ktoré východisko je následne korigované jednak na príčiny bezprostredne relevantné z hľadiska trestného práva (význam tak nebude napr. mať, že páchateľ sa pred dopravnou nehodou, ktorú zavinil, doma pohádal so svojou manželkou, v dôsledku čoho sa zdržal a bol nútený namiesto mestskej hromadnej dopravy využiť automobil), jednak na príčiny dostatočne významné (nebude tak relevantné, že napr. páchateľovi dopravnej nehody výhľad v celkom nepatrnej časti zakrývala vetva, ktorú mala cestná správa už dávno predtým odrezať, ak je zrejmé, že táto skutočnosť sa mohla na následku činu podieľať len úplne zanedbateľne), a napokon vylúčením okolností, ktoré nastúpili nezávisle na páchateľovi a pôsobili ako samostatné dostatočne významné príčiny(napr. poškodený, ktorý od nehody odchádza v sanitke s dobrou vyhliadkou na plné uzdravenie zomrie v dôsledku ďalšej dopravnej nehody, ktorej sa tentoraz dopustí vodič sanitky).Korekcia teórie podmienky sú v českej rozhodovacej praxi vykladané skôr reštriktívne.

Najmä u trestných činov v doprave tak platí, že príčinná súvislosť je daná zásadne medzi každým protiprávnym konaním všetkým účastníkom nehody, a teda pri zodpovedajúcom zavinení za ňu môžu byť trestne zodpovední všetci, bez ktorých porušenia by následok nenastal. Napriek tomu je vcelku bežné, že v praxi dochádza k stíhaniu a eventuálne aj k odsúdeniu len jedného vodiča, spravidla toho, ktorého policajný orgán pri prvotnom zorientovaní sa na mieste činu považuje za hlavného vinníka. Tento prístup nie je ničím novým a bol kritizovaný už v hodnoteniach rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu za minulého režimu. Takto prísny prístup voči „hlavnému“ vinníkovi dopravnej nehody pritvrdilo ešte prijatie TrZ (zákon č. 40/2009 Sb., trestní zákoník) s jeho prechodom k formálnemu poňatiu trestného činu. Hoci trochu nešťastné vloženie § 12 ods. zrejmé, či má zákonodarca na mysli návrat k poňatiu predchádzajúceho kódexu, alebo čo tým vlastne myslí, najmä keď návrh bol svojou celkovou koncepciou, dlhodobo zastávanou a presadzovanou tvorcami svojho textu, založený na rýdzo formálnom poňatí), rozhodovacia prax sa nakoniec v zásade priklonila k formálnemu poňatiu, resp. prinajmenšom ich explicitne formulovala. V dôsledku tohto totiž odpadla, aspoň tak sa to v danej dobe zdalo, aj možnosť v týchto prípadoch nedovodiť naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty „hlavným“ vinníkom nehody pre to, že stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho činu nezodpovedá ani dolnej hranici zvýšené trestné sadzby, čo predchádzajúca právna úprava umožňovala.