Prejsť na obsah

Príčinná súvislosť pri trestných činoch v doprave v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ČR

Článok sa zaoberá rozhodovacou praxou súdov v Českej republike, týkajúcej sa príčinnej súvislosti pri trestných činoch v doprave.

Zdroj: pexels.com

Ústavný súd Českej republiky[1]musel rozhodnúť, že všeobecné súdy nesmú za základ pre svoje skutkové závery vziať znalecký posudok, ktorý skúmal priebeh dopravnej nehody bez prihliadnutia na faktory ovplyvňujúce viditeľnosť v dobe, po ktorej dopravná nehoda prebiehala. Oveľa ťažšie je však právne posúdenie v prípadoch polyetiologických dopravných nehôd, na ktorých výsledku spolupôsobili kauzálne deje vyvolané či kontrolované viacerými subjektmi. Typicky pôjde o prípady, v ktorých sa určitým spôsobom na vzniku následku podieľal aj poškodený. Česká rozhodovacia prax, a v podstatnom rozsahu aj doktrína, vychádza z teórie podmienky (teória ekvivalencie), modifikovanej najmä teóriou prerušenia príčinnej súvislosti, umelej izolácie javov a gradácie. Tým preberajú v podstate závery doktríny nemeckej, ktorá tiež uznáva dominanciu teórie podmienky (Äquivalenztheorie) s určitými modifikáciami.

V zásade je tak príčinná súvislosť medzi konaním a následkom dovozená vtedy, ak by bez jednania následok nenastal vôbec, alebo by nastal inak či inokedy, ktoré východisko je následne korigované jednak na príčiny bezprostredne relevantné z hľadiska trestného práva (význam tak nebude napr. mať, že páchateľ sa pred dopravnou nehodou, ktorú zavinil, doma pohádal so svojou manželkou, v dôsledku čoho sa zdržal a bol nútený namiesto mestskej hromadnej dopravy využiť automobil), jednak na príčiny dostatočne významné (nebude tak relevantné, že napr. páchateľovi dopravnej nehody výhľad v celkom nepatrnej časti zakrývala vetva, ktorú mala cestná správa už dávno predtým odrezať, ak je zrejmé, že táto skutočnosť sa mohla na následku činu podieľať len úplne zanedbateľne), a napokon vylúčením okolností, ktoré nastúpili nezávisle na páchateľovi a pôsobili ako samostatné dostatočne významné príčiny(napr. poškodený, ktorý od nehody odchádza v sanitke s dobrou vyhliadkou na plné uzdravenie zomrie v dôsledku ďalšej dopravnej nehody, ktorej sa tentoraz dopustí vodič sanitky).Korekcia teórie podmienky sú v českej rozhodovacej praxi vykladané skôr reštriktívne.

Najmä u trestných činov v doprave tak platí, že príčinná súvislosť je daná zásadne medzi každým protiprávnym konaním všetkým účastníkom nehody, a teda pri zodpovedajúcom zavinení za ňu môžu byť trestne zodpovední všetci, bez ktorých porušenia by následok nenastal. Napriek tomu je vcelku bežné, že v praxi dochádza k stíhaniu a eventuálne aj k odsúdeniu len jedného vodiča, spravidla toho, ktorého policajný orgán pri prvotnom zorientovaní sa na mieste činu považuje za hlavného vinníka. Tento prístup nie je ničím novým a bol kritizovaný už v hodnoteniach rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu za minulého režimu. Takto prísny prístup voči „hlavnému“ vinníkovi dopravnej nehody pritvrdilo ešte prijatie TrZ (zákon č. 40/2009 Sb., trestní zákoník) s jeho prechodom k formálnemu poňatiu trestného činu. Hoci trochu nešťastné vloženie § 12 ods. zrejmé, či má zákonodarca na mysli návrat k poňatiu predchádzajúceho kódexu, alebo čo tým vlastne myslí, najmä keď návrh bol svojou celkovou koncepciou, dlhodobo zastávanou a presadzovanou tvorcami svojho textu, založený na rýdzo formálnom poňatí), rozhodovacia prax sa nakoniec v zásade priklonila k formálnemu poňatiu, resp. prinajmenšom ich explicitne formulovala. V dôsledku tohto totiž odpadla, aspoň tak sa to v danej dobe zdalo, aj možnosť v týchto prípadoch nedovodiť naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty „hlavným“ vinníkom nehody pre to, že stupeň spoločenskej nebezpečnosti jeho činu nezodpovedá ani dolnej hranici zvýšené trestné sadzby, čo predchádzajúca právna úprava umožňovala.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov

Vybrať predplatné

Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa

Najnovšie