Transplantácia orgánov, tkanív a buniek - právne a medicínske aspekty

Transplantácia orgánov, tkanív či buniek od mŕtveho darcu, je veľmi zložitý medicínsky proces, ktorý je navyše prísne regulovaný viacerými právnymi predpismi. Aby celý proces prebehol tzv. "lege artis" t.j. v súlade s najnovšími poznatkami lekárskej vedy, je potrebné ovládať nielen medicínske ale aj právne aspekty týchto výkonov.

Transplantácie orgánov, tkanív či buniek so sebou prinášajú množstvo zdravotných rizík pre príjemcov (len pre príjemcov preto, lebo darca je v našom prípade mŕtva osoba). Zákonodarca, v snahe čo najviac minimalizovať tieto zdravotné riziká, prijal právnu úpravu, ktorá stanovuje povinnosť dodržiavať prísne podmienky pri výbere vhodného darcu, vhodných orgánov, tkanív a buniek, postup pri vykonávaní odberov, vysledovateľnosť ľudských orgánov, tkanív a buniek a pod.

Tieto zákonné podmienky sú upravené v Zákone o požiadavkách a postupoch pri odbere a transplantácii ľudského orgánu, ľudského tkaniva a ľudských buniek (zákon č. 317/2016 Z. z.)  a tiež podrobnejšie rozpracované v Odbornom usmernení Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o darcovstve, odberoch ľudských orgánov z tiel živých a mŕtvych darcov, o testovaní darcov a o prenose ľudských orgánov na príjemcu, č. 28610/2006 – OZSO zo dňa 03. 01. 2007 (ďalej len „Usmernenie MZ SR“).

Základnou povinnosťou zdravotníckeho pracovníka transplantačného centra ešte pred samotným odberom orgánov je overiť si totožnosť darcu a zaznamenať ako a kým bol vierohodne identifikovaný a tiež, ak je to možné, bezodkladne získať informácie od blízkej osoby, ktoré môžu mať vplyv na zdravotný stav príjemcu. Taktiež ak sa nechce dopustiť trestného činu neoprávneného odoberania orgánov, tkanív a buniek a nezákonnej sterilizácie, musí si vyžiadať písomné potvrdenie od Národnej transplantačnej organizácie, že darca počas svojho života nevyjadril nesúhlas s odoberaním orgánov, tkanív a buniek. Ako akýsi druhý systém kontroly funguje lekár transplantačného centra, ktorý vykonáva už samotnú transplantáciu. Ten je povinný overiť príjemcu, úplnosť záznamu o odbere ľudského orgánu a zachovanie požiadaviek konzervovania a distribúcie ľudského orgánu. Ak je všetko overené a nie sú ani najmenšie pochybnosti, tak len vtedy môže prebehnúť samotná transplantácia.

Týmto postupom by sa mali čo najviac eliminovať zbytočné zdravotné riziká pre príjemcu, ako napr. získanie nechceného vážneho ochorenia – HIV, hepatitída a pod. Poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorého transplantačné centrum vykonalo odber ľudského orgánu, musí zabezpečiť vysledovateľnosť orgánu, ktorý bol odobratý, pridelený a transplantovaný na území SR od darcu po príjemcu a naopak. Nevyhnutne potrebné údaje je povinný uchovávať najmenej 30 rokov.

Cieľom tejto povinnosti je chrániť zdravie tak darcu, ako aj príjemcu (v našom prípade len príjemcu). Ak nastanú aj s odstupom času akékoľvek nečakané zdravotné komplikácie, musí sa dať spätne zistiť darca, aby sa dalo overiť, či tieto zdravotné problémy súvisia s vykonanou transplantáciou alebo nie. V snahe získať naozaj zdravý a pre príjemcu prospešný orgán, tkanivo či bunky sa musia darcovi urobiť testy, ktorými sa vylúčia prenosné infekčné ochorenia, malígne ochorenia, ako aj iné závažné systémové ochorenia. Minimálny zoznam povinných testov je ustanovený v usmernení MZ SR. To znamená, že tieto testy musia byť urobené vždy, nie sú ponechané na rozhodnutí zdravotných pracovníkov. Ak niektorý z týchto testov vyjde pozitívny, odber sa nevykoná (zákon stanovuje aj výnimky, kedy sa i napriek tomu odber vykonať môže, ale musia byť splnené ďalšie prísne špecifické kritériá). Za správnosť postupu pri testovaní darcov, ako aj odobratých ľudských orgánov zodpovedá poskytovateľ, ktorý toto testovanie vykonáva. U každého darcu sa musia vykonať laboratórne vyšetrenia krvnej skupiny, krvnej podskupiny, vyšetrenie Rh faktoru a biologické testy – tie, ktoré sa musia vykonať a potom tie, ktoré sa vykonávajú fakultatívne.