Určenie hodnoty vyrovnacieho podielu v s. r. o. – aplikačné problémy

Článok sa zameriava na aplikačné problémy súvisiace s určením hodnoty vyrovnacieho podielu v s. r. o.

Určenie hodnoty vyrovnacieho podielu v s. r. o. – aplikačné problémy
Zdroj: pexels.com

Vyrovnací podiel je inštitút obchodného práva, ktorému v praxi podnikatelia neprikladajú veľkú dôležitosť. Správna modifikácia spôsobu určenia výšky vyrovnacieho podielu však môže odstrániť problémy, ktoré pri jeho vyplácaní vznikajú. V nasledujúcom príspevku sa zameriame na spôsob určenia vyrovnacieho podielu a aplikačné problémy, ktoré sú s tým spojené.

Obsah článku (zobrazíte rozkliknutím)

  • Spôsob určenia výšky vyrovnacieho podiel
  • Účtová / reálna hodnota vyrovnacieho podielu
  • Stanovenie hodnoty vyrovnacieho podielu z pohľadu judikatúry
  • Limitácia výšky vyrovnacieho podielu v spoločenskej zmluve
  • Záver

Spôsob určenia výšky vyrovnacieho podielu

Ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce výšku, spôsob vyplatenia a splatnosť vyrovnacieho podielu sú dispozitívnymi ustanoveniami a spoločníci si môžu v spoločenskej zmluve upraviť vyrovnací podiel rozdielne od zákona. V prípade, že spoločenská zmluva neobsahuje osobitné ustanovenia o vyrovnacom podiele, uplatní sa zákonná úprava § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zaniká účasť spoločníka v spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje niečo iné. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že základom pre vyrovnací podiel je iba riadna individuálna účtovná závierka. Neprichádza teda do úvahy výpočet výšky vyrovnacieho podielu na základe mimoriadnej účtovnej závierky. Vyrovnací podiel sa prednostne vyplatí bývalému spoločníkovi v peniazoch (relutárna forma), pričom opäť vzhľadom na dispozitívnosť tohto ustanovenia, si môžu spoločníci dohodnúť rozdielnu výšku vyrovnacieho podielu.[1]

Pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti za trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu (ďalej len „vyrovnací podiel“). Výška vyrovnacieho podielu sa určí na základe riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zaniká účasť spoločníka v spoločnosti, ak spoločenská zmluva neurčuje niečo iné. Vyrovnací podiel sa vyplatí v peniazoch, ak zákon neustanovuje alebo spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú iný spôsob vyrovnania podielu. (§61 ods. 2 Obchodného zákonníka)

V praxi však môže nastať aj situácia, že napriek zákonnej povinnosti zostaviť účtovnú závierku, ju spoločnosť nezostaví. Nakoľko vyrovnací podiel sa vypočíta na základe riadnej účtovnej závierky za obdobie predchádzajúce obdobiu, kedy zanikla účasť spoločníka v spoločnosti, nebude možné bez zostavenia účtovnej závierky určiť výšku vyrovnacieho podielu. V takom prípade prichádza do úvahy možnosť bývalého spoločníka domáhať sa súde, aby súd uložil spoločnosti povinnosť vypracovať ju.[2]

Obchodný zákonník pri určení výšky vyrovnacieho podielu teda vychádza z prísne formalistického určenia výšky vyrovnacieho podielu podľa účtovnej závierky, zostavenej za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zaniká účasť spoločníka v spoločnosti (v prípade, ak spoločenská zmluve neobsahuje inú úpravu). Predpokladom na takéto určenie výšky vyrovnacieho podielu je zostavenie riadnej individuálnej účtovnej závierky.

Tu v praxi vzniká prvý aplikačný problém. V praxi môže nastať situácia, že spoločnosť účtovnú závierku z akéhokoľvek dôvodu nezostaví. Bez zostavenia účtovnej závierky následne nie je možné stanoviť výšku vyrovnacieho podielu. V takom prípade prichádza do úvahy možnosť bývalého spoločníka domáhať sa na súde určenia povinnosti spoločnosti zostaviť účtovnú závierku. Až po splnení takejto povinnosti totižto bude možné určiť hodnotu vyrovnacieho podielu.

Účtová / reálna hodnota vyrovnacieho podielu

Skutočná hodnota vyrovnacieho podielu, určená podľa účtovnej závierky, však takmer nikdy nebude zodpovedať reálnej hodnote spoločnosti. V prípade, že skutočná hodnota spoločnosti je vyššia ako vyplýva z účtovnej závierky, bývalému spoločníkovi vzniká majetková ujma. Naopak, pokiaľ skutočná hodnota spoločnosti je nižšia ako vyplýva z účtovnej závierky, majetková ujma vzniká ostatným spoločníkom, nakoľko spoločnosť bude musieť vyplatiť bývalému spoločníkovi vyšší vyrovnací podiel, ako je skutočná hodnota spoločnosti. Keďže hodnota vyrovnacieho podielu takmer nikdy nebude zodpovedať skutočnej hodnote spoločnosti, takmer vždy dôjde k ujme, a to buď na strane bývalého alebo ostatných spoločníkov.

Rozdiel skutočnej hodnoty spoločnosti a hodnoty zistenej podľa účtovnej závierky za predchádzajúce obdobie sa dá pritom v praxi dosiahnuť veľmi jednoducho. Príkladom môžu byť odpisy majetku, ktoré predstavujú pre spoločnosť náklady a znižujú hodnotu spoločnosti. Uvedeným príkladom môže byť nákup osobného automobilu, ktorý po úplnom odpísaní bude mať nulovú účtovnú hodnotu. Reálne však osobný automobil aj po jeho úplnom odpísaní bude mať hodnotu, ktorá však nebude zohľadnená v účtovnej závierke. Ešte lepšie je možné uvedenú situáciu vykresliť na odpise nehnuteľnosti, ktorej hodnota môže dosiahnuť veľmi ľahko úroveň niekoľkých stoviek tisíc eur, avšak po jej úplnom odpísaní bude mať nulovú účtovnú hodnotu.

Okrem samotných odpisov sú v praxi veľmi častým faktorom, ovplyvňujúcim účtovnú hodnotu spoločnosti, tzv. tiché rezervy. Tiché rezervy nie sú uvedené v účtovnej závierke a preto ich skutočná hodnota môže mať zásadný vplyv na hodnotu vyrovnacieho podielu. Tiché rezervy vznikajú podhodnotením majetku, nadhodnotením záväzkov alebo zmenou hodnoty majetku, ktorá nie je premietnutá do účtovnej závierky.[3]Príkladom môžu byť startup spoločnosti, ktorých značka nemá na začiatku podnikania žiadnu hodnotu. Pokiaľ je však spoločnosť úspešná, hodnota jej značky sa zvýši, čo však nemusí byť zachytené v účtovnej závierke a vyrovnací podiel tak nerastie úmerne so skutočným rastom hodnoty spoločnosti.

Opačný prípad môže nastať v prípade pohľadávok za upísané vlastné imanie. Zvýšenie základného imania vkladmi, ktoré ešte neboli splatené, sa v účtovníctve spoločnosti prejaví zvýšením hodnoty majetku. Hodnota vyrovnacieho podielu teda vzrastie a nemusí pri tom ani dôjsť k splateniu časti vkladov, na ktoré sa spoločníci zaviazali. V odbornej literatúre sa zároveň stretávame s názorom, že v prípade vylúčenia spoločníka zo spoločnosti nakoniec ani vlastné imanie spoločnosti nevzrastie o výšku pohľadávky za upísané vlastné imanie, pretože sa bude musieť znížiť o tú časť, ktorá pripadala na spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla. Vzniknúť by tak mala paradoxná situácia, kedy síce vzrastie vlastné imanie, ktoré sa prejaví v účtovnej závierke, avšak po vylúčení spoločníka sa opäť o výšku pohľadávky za upísané vlastné imanie zníži.[4] Ostatným spoločníkom by takýmto spôsobom mala vzniknúť majetková ujma.

Stanovenie hodnoty vyrovnacieho podielu z pohľadu judikatúry

Z dôvodu prísnej formálnosti náš právny poriadok neumožňuje iný výpočet výšky vyrovnacieho podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným (samozrejme, pokiaľ iný spôsob nevyplýva zo spoločenskej zmluvy). Na výpočet výšky vyrovnacieho podielu sa vždy použijú zákonom určené kritéria bez zohľadnenia reálnej hodnoty spoločnosti. Takéto stanovisko si osvojila aj judikatúra slovenských súdov.

Rozdielna situácia je však v zahraničnej právnej úprave a judikatúre. Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 29. 04. 2014, sp. zn. 29Cdo 3610/2013 vyslovil názor, že vyrovnanie medzi spoločníkmi musí byť poctivé a preto hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla, by mala zodpovedať hodnote majetku, pripadajúceho na jeho obchodný podiel. Ak však vznikne hrubý nepomer medzi účtovnou a reálnou hodnotou spoločnosti, musí sa táto skutočnosť zohľadniť pri určovaní výšky vyrovnacieho podielu.[5]

Obdobne, Najvyšší súd Českej republiky v inom konaní pri stanovení hodnoty vyrovnacieho podielu vyslovil názor, podľa ktorého je poctivosť vyrovnania medzi spoločníkmi všeobecným kritériom, na ktorý musí súd prihliadnuť a to jednak v prípadoch, keď je hodnota vyrovnacieho podielu určená zákonným spôsobom a súčasne v prípadoch, keď je hodnota vyrovnacieho podielu stanovená odlišne v spoločenskej zmluve. Podľa názoru súdu totiž nie je dôvod robiť rozdiel medzi situáciou, keď spoločníci prejavia vôľu upraviť výšku vyrovnacieho podielu v spoločenskej zmluve a situáciou, keď sa výška vyrovnacieho podielu určí na základe účtovnej závierky.[6]

Judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky teda ustálila, že v prípade vzniku zjavného nepomeru medzi hodnotou vyrovnacieho podielu a reálnou hodnotou spoločnosti, musí súd zohľadniť reálnu hodnotu spoločnosti pri určení výšky vyrovnacieho podielu.

Aj judikatúra súdov Slovenskej republiky pripúšťa možnosť odchýliť sa od doslovného znenia zákona. Ako príklad môžeme uviesť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III ÚS 341/07-38, podľa ktorého „pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii“.[7]

Aj napriek uvedenej skutočnosti, odborná verejnosť zastáva názor, že pri určení výšky vyrovnacieho podielu nie je možné zohľadniť reálnu hodnotu spoločnosti, ale je nutné striktne vychádzať z hodnoty vyrovnacieho podielu určeného účtovnou závierkou alebo spoločenskou zmluvou. Ako príklad môžeme uviesť názor doktora Kubinca, podľa ktorého „keď je výška vyrovnacieho podielu limitovaná pre prípad zániku účasti spoločníka v dôsledku vyhlásenia konkurzu napr. len na výšku vkladu spoločníka do základného imania spoločnosti – túto limitáciu je správca konkurznej podstaty povinný vo všeobecnosti rešpektovať.[8]

Nepomer medzi účtovnou hodnotou spoločnosti a jej reálnou hodnotou a dispozitívnosť úpravy výšky vyrovnacieho podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným sú hlavnými nedostatkami súčasnej právnej úpravy. Prostredníctvom týchto inštitútov môže dochádzať k majetkovým ujmám veriteľov spoločníkov, ktorí sa budú môcť uspokojiť iba z vyrovnacieho podielu podľa vyššie uvedených kritérií, pričom reálna hodnota spoločnosti, v ktorej bol veriteľ spoločníkom, bola omnoho vyššia.

Podľa nášho názoru sa omnoho spravodlivejšie javí určenie hodnoty vyrovnacieho podielu znaleckým posudkom. Určenie hodnoty vyrovnacieho podielu znaleckým posudkom by podstatným spôsobom posilnilo predovšetkým postavenie veriteľov spoločníkov, ktorým nárok na vyrovnací podiel vznikne. Veritelia spoločníkov nemajú možnosť zistiť reálnu hodnotu spoločnosti a musia sa pritom spoliehať len na hodnoty uvedené v účtovnej závierke, ktoré, ako sme už vyššie uviedli, z mnohých dôvodov nemusia zodpovedať realite.

Alternatívnym riešením by tiež mohlo byť zakotvenie možnosti spoločnosti, spoločníka, ktorému vznikol nárok na vyrovnací podiel alebo osoby, ktorá osvedčí právny záujem, požadovať určenie hodnoty vyrovnacieho podielu znaleckým posudkom, pokiaľ by reálna hodnota vyrovnacieho podielu nezodpovedala účtovnej hodnote alebo hodnote určenej spoločenskou zmluvou. Uvedeným ustanovením by sa zakotvila možnosť týchto osôb namietnuť určenie výšky vyrovnacieho podielu zákonným spôsobom alebo požadovať určenie jeho výšky znaleckým posudkom.

Do úvahy takáto situácia prichádza už dnes, pokiaľ by si samotní spoločníci v spoločenskej zmluve zakotvili určenie výšky vyrovnacieho podielu podľa znaleckého posudku. Ani v tomto prípade však nie sú chránené práva tretích osôb, ktoré nemajú možnosť ovplyvniť znenie spoločenskej zmluvy a preto nemôžu žiadnym spôsobom ovplyvniť spôsob určenia vyrovnacieho podielu.

Spravodlivému usporiadaniu pomerov pri určení výšky vyrovnacieho podielu by podľa nášho názoru mohlo pomôcť aj ustanovenie Obchodného zákonníka, ktoré by predpokladalo možnosť súdu zohľadniť reálnu hodnotu spoločnosti, pokiaľ by vznikol značný nepomer medzi hodnotou vyrovnacieho podielu zistenej podľa účtovnej závierky a skutočnou hodnotou spoločnosti. Judikatúra súdov Slovenskej republiky a odborná verejnosť sa prikláňa k názoru, že za súčasného právneho stavu nie je možné zohľadniť nepomer medzi reálnou hodnotou a hodnotou zistenou na základe účtovnej závierky, pričom je nutné vychádzať pri určení výšky vyrovnacieho podielu zo zostavenej účtovnej závierky, prípadne z ustanovení spoločenskej zmluvy. Takéto ustanovenie Obchodného zákonníka by na jednej strane ochránilo veriteľov spoločníka, ako aj ostatných spoločníkov v prípade, pokiaľ by reálna hodnota bola nižšia ako hodnota určená účtovnou závierku.

Limitácia výšky vyrovnacieho podielu v spoločenskej zmluve

Ďalším problémom, ktorý v praxi vzniká, je limitácia výšky vyrovnacieho podielu. Vzhľadom na to, že Obchodný zákonník umožňuje upraviť si spôsob určenia hodnoty spoločenskej zmluve, spoločníci sa môžu dohodnúť na rôznych formách určenia výšky vyrovnacieho podielu. Takýto spôsob určenia je výslovne na vôli spoločníkov, pričom môže podstatným spôsobom ovplyvniť uspokojenie prípadných veriteľov spoločníka, ktorému účasť v spoločnosti zanikla. Pokiaľ by v takejto spoločenskej zmluve  bolo zakotvené, že vyrovnací podiel je fixná suma jedno euro, veriteľ by mohol byť zásadným spôsobom poškodený.

Jedným zo spôsobov riešenia situácie, kedy dochádza k limitácii výšky vyrovnacieho podielu ustanoveniami spoločenskej zmluvy by mohlo byť ustanovenie, podľa ktorého by limitácia výšky vyrovnacieho podielu uvedená v spoločenskej zmluve bola záväzná len pre spoločníkov spoločnosti, pokiaľ by takto určená výška vyrovnacieho podielu bola nižšia ako výška vyrovnacieho podielu stanovená podľa zákona. Uvedená situácia by mala za následok, že tretie strany by sa mohli vždy spoľahnúť na určenie výšky vyrovnacieho podielu zákonným spôsobom, pričom pokiaľ by spoločenská zmluva určovala stanovenie výšky vyrovnacieho podielu iným spôsobom, vzniknutý rozdiel by sa musel vysporiadať medzi spoločnosťou a spoločníkmi navzájom. Uvedený model stanovenia výšky vyrovnacieho podielu sa pre nás javí ako spravodlivejší práve z toho dôvodu, že tretie osoby nemajú možnosť ovplyvniť limitáciu výšky vyrovnacieho podielu. Túto možnosť však majú ostatní spoločníci spoločnosti a preto by pri úprave výšky vyrovnacieho podielu v spoločenskej zmluve iným spôsobom než ustanovuje zákon, mali niesť aj riziko následku vzniku škody. Takýmto spôsobom by sa podstatným spôsobom vylúčilo špekulatívne limitovanie výšky vyrovnacieho podielu najmä vo vzťahu k veriteľom spoločníkov.

Ako príklad môžeme uviesť situáciu, kedy by výška vyrovnacieho podielu bola stanovená fixnou sumou. Pokiaľ by z dôvodu exekúcie na obchodný podiel spoločníka vznikol nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu, veriteľ spoločníka by mal nárok iba na vyrovnací podiel vo fixnej výške. Pokiaľ by uvedená limitácia nebola účinná voči tretím osobám, spoločnosť by musela vyplatiť vyrovnací podiel vo výške určenej zákonom. Pokiaľ by výška vyrovnacieho podielu určená zákonom bola vyššia ako výška určená spoločenskou zmluvou, spoločník, ktorému vznikol nárok na vyrovnací podiel, by bol povinný uvedený rozdiel spoločnosti nahradiť.

Samozrejme môže nastať aj opačná situácia, a to stav, kedy výška vyrovnacieho podielu určeného podľa spoločenskej zmluvy bude vyššia ako výška vyrovnacieho podielu stanovená zákonom. V takomto prípade sa prikláňame k názoru, že uvedenú výšku vyrovnacieho podielu podľa spoločenskej zmluvy by mohlo byť možné aplikovať aj vo vzťahu k tretím osobám, nakoľko nedochádza k ujme na ich majetku. Opäť je nutné vyhádzať z toho, že tretie osoby uvedené ustanovenia spoločenskej zmluvy nemôžu ovplyvniť a preto by mali niesť prípadne riziko škôd práve spoločníci, ktorí s uvedenými ustanoveniami spoločenskej zmluvy súhlasili.

Záver

Záverom by sme mohli konštatovať, že slovenská právna úprava neumožňuje súdu zohľadniť zjavný nepomer medzi reálnou hodnotou spoločnosti a účtovnou hodnotou spoločnosti. Judikatúra zahraničných súdov (najmä ČR) sa už priklonila k tomu, že súdy musia prihliadať na takýto nepomer. U nás však aj odborná verejnosť zotrváva na tom, že takéto zohľadnenie nie je možné.

Rovnako, v praxi podľa nášho názoru nie je možné dosiahnuť zneplatnenie limitácie hodnoty vyrovnacieho podielu. Pokiaľ bola takáto limitácia dohodnutá medzi spoločníkmi v súlade so zákonom, pričom nesmerovala k účelovému ukráteniu veriteľov, je podľa nášho názoru súd takouto výškou viazaný.


[1] MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník – veľký komentár. Bratislava: EUROKÓDEX s. r. o., 2016, str. 219

[2] PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník – komentár. Bratislava: Nakladateľstvo C. H. Beck, s. r. o., 2016, str. 254

[3] CÍGEROVÁ, N. Vybrané špecifické oblasti oceňovania v účtovníctve (vznik tichých rezerv). In. Dane a účtovníctvo 9/2017. Žilina: Poradca podnikateľa, 2017

[4] DOLNÝ, J. Problematika stanovenia hodnoty vyrovnacieho podielu spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným. In. Justičná revue. 8-9/2014, Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2014, str. 1001 - 1002

[5] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo 2610/2013

[6] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo 752/2011

[7] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III 341/07-38

[8] KUBINEC, M. Obchodný alebo vyrovnací podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným (aj) ako súčasť konkurznej podstaty. In. Justičná revue. 5/2017, Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2017, str. 632

Komentáre

Prihláste sa do svojho konta a zapojte sa do konverzácie
Zadajte svoj e-mail a kliknite na prihlasovací odkaz.