Prejsť na obsah

Eutanázia v rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (2. časť)

Predstavuje nepredpísanie smrtiacej látky psychicky chorému človeku, ktorý chce spáchať asistovanú samovraždu, porušenie čl. 8 Dohovoru? Dozviete sa v článku.

Zdroj: pexels.com

Predstavuje nepredpísanie smrtiacej látky psychicky chorému človeku, ktorý chce spáchať asistovanú samovraždu, porušenie čl. 8 Dohovoru? Dozviete sa v článku.

Obsah (zobrazíte rozkliknutím):

  1. Okolnosti prípadu
  2. Argumentácia sťažovateľa
  3. Vyjadrenie štátu
  4. Rozhodnutie ESĽP

Okolnosti prípadu

Sťažovateľ (pán Haas narodený v roku 1953, v čase konania žijúci vo Švajčiarsku) trpel vážnou bipolárnou afektívnou poruchou asi dvadsať rokov pred podaním sťažnosti. Počas tohto obdobia sa dvakrát pokúsil o samovraždu a niekoľkokrát sa liečil v psychiatrických liečebniach. V roku 2004 sa stal členom združenia Dignitas, čo je jedným zo združení, ktoré vo Švajčiarsku poskytuje asistenčnú pomoc pri vykonávaní samovraždy v súlade s právnym poriadkom. Vzhľadom na to, že sťažovateľ považoval svoje psychiatrické ochorenie za nedôstojné a ťažko liečiteľné, požiadal Dignitas o asistenciu pri svojej samovražde. Oslovil niekoľko psychiatrov s cieľom získať smrteľnú dávku látky spôsobujúcej smrť (pentobarbital sodný), no ani u jedného z nich nebol úspešný, zrejme práve z dôvodu svojho psychiatrického ochorenia. Sťažovateľ následne v roku 2005 kontaktoval niekoľko vnútroštátnych orgánov s cieľom získať povolenie na zabezpečenie látky spôsobujúcej rýchlu smrť bez lekárskeho predpisu. Viacero švajčiarskych orgánov zamietlo žiadosť sťažovateľa, pričom tieto rozhodnutia boli odôvodňované najmä tým, že tieto orgány nemali právomoc o predmetných veciach rozhodovať, prípadne tým, že žiadanú látku bolo možné získať len na lekársky predpis. Všeobecný súd síce konštatoval, že podľa článku 8 Dohovoru mal sťažovateľ právo si vybrať ako a kedy zomrie, vnútroštátna právna úprava však tým, že získanie smrteľného prostriedku viazala na lekársky predpis, chránila spoločnosť pred zneužitím takéhoto konania. Obmedzenie sa týkalo najmä skutočnosti, že osobám trpiacim vážnym psychiatrickým ochorením nebolo umožnené látku spôsobujúcu rýchlu smrť predpísať.

Argumentácia sťažovateľa

Sťažovateľ síce s uvedenou argumentáciou súhlasil, ale tvrdil, že napriek tomu v jeho prípade išlo o neprimerané obmedzenie jeho práv. Sťažovateľ tvrdil, že sa stal obeťou porušenia jeho práva na rešpektovanie súkromného života chráneného článok 8 Dohovoru. Nesúhlasil s tvrdením Švajčiarska, že mal k dispozícii ďalšie spôsoby, ako mohol ukončiť svoj život. Podľa jeho názoru je požitie pentobarbitalu sodného, ako látky spôsobujúcej rýchlu smrť, jediná dôstojná, istá, rýchla a bezbolestná metóda spáchania samovraždy. Naviac skutočnosť, že žiaden zo stosedemdesiatich kontaktovaných psychiatrov vykonávajúcich prax v regióne jeho trvalého pobytu nebol ochotný mu pomôcť, bola dôkazom, že bolo nemožné splniť podmienky spolkového súdu. Sťažovateľ tiež tvrdil, že je v protiklade s právom na sebaurčenie (súvisí s právom na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 Dohovoru), ak mal podľa odporúčaní švajčiarskych orgánov podstúpiť ďalšiu liečbu, lebo jasne a dobrovoľne vyjadril svoju vôľu ukončiť svoj život. Švajčiarsko podľa sťažovateľa ignorovalo skutočnosť, že trpel psychiatrickými problémami po niekoľko rokov. Jeho zámer ukončiť svoj život bol jednoznačný už len z dôvodu jeho predchádzajúcich samovražedných pokusov a jeho snahy získať zákonný súhlas pre jeho rozhodnutie. Nebolo teda potrebné ďalej dokazovať jeho zámer prostredníctvom psychiatrického posúdenia počas dlhšieho obdobia. Sťažovateľ bol jednoznačne presvedčený, že porušenie jeho práva na rešpektovanie súkromného života za ručené článkom 8 Dohovoru nebolo opodstatnené, či už z dôvodu ochrany jeho života alebo ochrany verejného záujmu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov

Mesačné

9,90

Objednať
Zľava 26%

Ročné

89

118.80€

Objednať

Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa

Najnovšie