JUDIKATÚRA: Model tzv. "zvyškovej právomoci"

Právna veta

Ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu bol zadefinovaný tiež model tzv. zvyškovej právomoci súdu (tu rozumej toho civilného) založený na koncepte, že pokiaľ súd (ktorý pozná právo - zásada „iura novit curia“) nie je schopný dovodiť (a argumentačne uspokojivo obhájiť) záver o právomoci iného orgánu verejnej moci (v dnešných podmienkach z toho nevynímajúc ani správne súdy), musí si spätne dovodiť dostatok svojej právomoci (aby predišiel nežiadúcemu následku „denegatio iustitiae“, t. j. odmietnutia spravodlivosti). Pri uplatnení takéhoto modelu je daná možnosť civilného súdu postúpiť vec inému orgánu verejnej moci a to v prípade iných orgánov než správnych súdov po zastavení konania pre nedostatok vlastnej právomoci, ak súd dospeje k záveru o právomoci iného orgánu a takýto svoj záver aj patrične odôvodní (vrátane právnej úpravy, z ktorej súdom konštatovaná právomoc iného orgánu vyplýva). Obdobná situácia je tu aj pri postupovaní vecí správnym súdom, avšak s tým rozdielom, že tu postúpeniu nepredchádza zastavenie konania a pre absenciu rozhodnutia spôsobilého pojať žiadúcu argumentáciu do odôvodnenia musí súd (hodlajúci sa veci „zbaviť“) nájsť iný spôsob.