V piatej hlave Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava[1]") s názvom „Zákonodarná moc" nájdeme články, ktoré upravujú otázky týkajúce sa Národnej rady SR (prvý oddiel) a otázky týkajúce sa inštitútu referenda (druhý oddiel). Referendum ako prostriedok priamej demokracie v rámci systematiky Ústavy je tu vhodne zaradený. Ako vyplýva z čl. 2 ods.1 Ústavy SR: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov (poslanci Národnej rady- pozn. autora) alebo priamo (referendum- pozn. autora)." Základom, fundamentom alebo prameňom, z ktorého vyviera moc v štáte sú občania. Sme to my, ktorí máme právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov (politické právo formulované v čl. 30 Ústavy). Veď napokon my tvoríme štát.
Prof. Prusák parafrázuje významného nemeckého filozofa G. W. F. Hegela, ktorý zastáva myšlienku: „najvyššou povinnosťou jednotlivcov je byť členom štátu."[2] Hegel vníma štát ako inštitúciu, ktorá zmieruje egoistické záujmy, usmerňuje ich k všeobecnému záujmu. Vládne v ňom všeobecný altruizmus, resp. politická solidarita. Štát je veľká rodina s altruistickým duchom, ktorý už nepramení v biologických inštinktoch, ale v slobodnom rozhodovaní a patriotizme."[3] Každá rodina má svojich členov. Aj štát má svojich občanov. A tak ako členovia rodiny majú prirodzené právo ovplyvňovať ako bude rodina vyzerať, tak aj občania majú prirodzené právo vytvárať podobu štátu. Veď napokon aj na základnom zákone, Ústave, sme sa uzniesli „my, občania Slovenskej republiky" tak ako to uvádza Preambula. My sme stáli pri vzniku štátu, my ho vytvárame, my ho modelujeme, my ho završujeme.
Ergo, občania vykonávajú štátnu moc. Možnosti jej vykonávania sú dve - buď prostredníctvom zástupcov v parlamente, ktorých si občania vybrali slobodne alebo priamo. Najvýznamnejším prostriedkom priameho výkonu štátnej moci je referendum. Preto považovať výsledok referenda za odporúčanie, ktoré adresujeme našim slobodne zvoleným zástupcom by bolo nelogické až absurdné. V takom prípade by sme totiž poslancov ako našich zástupcov postavili vysoko hierarchicky pred nás samotných. Rozhodnutie občanov prijaté v referende by nemuselo nastať. Odvodenina (zástupcovia) by bola prednejšia ako základ (občania), z ktorého vzišla.
Navyše z ustanovení Ústavy nevyplýva, že by referendum malo mať odporúčací charakter voči poslancom. Veď posúďte sami. Čl. 98 ods. 1: „Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda." Ods.2: „Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky ako zákon." Nasledujúci čl. 99 ods. 1: „Výsledok referenda môže Národná rada Slovenskej republiky zmeniť alebo zrušiť svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti." Pozrime sa na to z hľadiska zástancov odporúčacieho charakteru výsledku referenda. Išlo by o osobitné odporúčanie vyhlásené v Zbierke zákonov. Keďže však ide len o odporúčanie, nemusíme sa podľa neho riadiť, nie je právne záväzné. Toto odporúčanie by naši zástupcovia mohli zmeniť v prípade, že by sa im nepáčilo avšak len po troch rokov jeho účinnosti (resp. po troch rokoch trvania účinného odporúčania), ba čo viac - museli by tak urobiť ústavným zákonom. V takom prípade nemožno použiť ani definíciu účinnosti právnej normy prof. Prusáka „až vznikom účinnosti vyplývajú z právnych noriem záväzné práva a povinnosti a nastupuje aj možnosť aplikácie štátneho donútenia."[4] Vlastne odporúčanie ani nie je právne účinné, tak potom prečo Ústava poskytuje taký namáhavý proces jeho zmeny alebo zrušenia? Či inak povedané, prečo je ho potrebné meniť či rušiť takým závažným spôsobom, keď ide iba o odporúčanie? Alebo napokon čl. 99 ods. 1 myslí pod pojmom „výsledok referenda" iba tie odporúčania, ktoré si aj parlament osvojil a prijal ich vo forme zákona? Mal by v takom prípade inštitút referenda takú váhu, aby bol charakterizovaný v Ústave ôsmimi článkami?
