Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky sa jazykový výklad normy musí podľa potreby doplniť aj inými metódami, predovšetkým výkladom jej účelom (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie).
Ustanovenie § 219 ods. 1 C. s. p. je samo verným odzrkadlením ustanovenia čl. 142 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v znení účinnom od 1. januára 2021, podľa ktorého sa rozsudky vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne. Táto požiadavka je ústavný princíp a konkretizuje sa ňou právo na informácie a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti vo vzťahu k výkonu súdnej moci, ktorej ústava vzhľadom na jej zásadný význam pre fungovanie právneho štátu (čl. 1 ústavy) venuje celú siedmu hlavu (čl. 124 až 148 ústavy). Cieľom a účelom tejto ústavnej požiadavky na verejné vyhlásenie rozsudku je transparentný výkon spravodlivosti a jeho verejná kontrola, a preto jej zodpovedá právo kohokoľvek byť prítomný pri tomto vyhlásení (porov. napr. nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 110/03 alebo I. ÚS 129/09).
Práve z týchto dôvodov ústavný súd vo svojej judikatúra už vyslovil, že hoci ústne vyhlásené odôvodnenie rozsudku nemusí byť vždy totožné s odôvodnením v písomnom vyhotovení, neznamená to, že súd sa môže v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku ľubovoľne odchýliť od odôvodnenia uvedeného ústne po vyhlásení. Ústavne súladný výklad dnešného § 219 ods. 4 C. s. p. vedie k záveru, že od súdu možno legitímne očakávať zhodu ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch prejednávanej veci, t. j. podstata stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne zákonné ustanovenia, ktoré boli základom pre rozhodnutie vo veci samej, by mali byť zhodné v ústnom odôvodnení a písomnom odôvodnení (porov. nález sp. zn. IV. ÚS 58/2018).
Z ustanovenia § 223 ods. 3 C. s. p. vyplýva, že rozsudok sa písomne vyhotovuje spravidla po jeho vyhlásení (výnimku predstavuje situácia upravená v § 219 ods. 2 C. s. p.) a vyhotovuje ho takisto sudca. Sudca verejným vyhlásením rozsudku vyjadruje jednak to, ako vo veci samej rozhodol (výrok, porov. cit. § 218 ods. 1 C. s. p.), ale aj to, prečo rozhodol tak ako rozhodol (odôvodnenie, § 219 ods. 1 druhá veta C. s. p.). Keďže vyhlásenie rozsudku je verejné (porov. cit. čl. 142 ods. 4 ústavy), má nielen strana sporu, ale aj ktokoľvek právo prísť si vypočuť to, ako a prečo práve ten-ktorý zákonný sudca vo veci rozhodol. Účelu verejného vyhlásenia rozsudku, ako ho vymedzila judikatúra citovaná v ods. 14, by tak odporovalo, ak by sudca v následkom písomnom vyhotovení rozsudku určenom účastníkom mohol uviesť celkom odlišné dôvody než tie, ktoré uviedol pri jeho verejnom vyhlásení. Strany, ale aj verejnosť by totiž oprávnene mohli špekulovať nad dôvodmi takéhoto rozporu: buď sa dôvody, ktoré sudca uviedol pri vyhlásení, následne (pri písomnom vyhotovovaní rozsudku) ukázali ako právne nesprávne (riadne neodôvodniteľné), a tak sudca pri vyhlásení výroku vlastne nevedel, prečo rozhodol práve tak; alebo sudca dôvody uvedené neskôr v písomnom vyhotovení rozsudku považoval za správne už v čase jeho vyhlásenia, ale ich z najrôznejších dôvodov nemohol alebo nechcel verejne uviesť, a tak uviedol niečo iné. Riziko vzniku takýchto (a mnohých iných) špekulácií podkopáva dôveru jednak strán, ale aj verejnosti vo výkon spravodlivosti; pritom práve verejná dôvera je podľa citovanej judikatúry ústavného súdu účelom verejného vyhlásenia rozsudku.
Z ustanovenia § 219 ods. 4 C. s. p. tak, ako bolo vyložené v predošlom texte, celkom zreteľne vyplýva, že sudca, ktorý vyhlásil rozsudok, je ústne uvedenými dôvodmi viazaný pri svojom ďalšom postupe, teda aj pri písomnom vyhotovení rozsudku v zmysle § 220 a § 223 ods. 3 C. s. p. Táto viazanosť podľa citovaného nálezu sp. zn. IV. ÚS 58/2018 znamená zhodu ústneho a písomného odôvodnenia v kľúčových aspektoch veci, teda rovnakú podstatu stanoviska súdu k zásadným argumentom strany, prípadne rovnaké zákonné ustanovenia, ktoré boli podkladom rozhodnutia.
Sudca je v zmysle § 219 ods. 4 C. s. p. povinný v písomnom vyhotovení uviesť práve to odôvodnenie, ktoré v kľúčových aspektoch zodpovedá ústne uvedeným dôvodom. Ak tak neurobí, poruší svoju povinnosť podľa citovaného ustanovenia.
Podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. je sudca povinný vykonávať svoje povinnosti svedomito. To okrem iného znamená, že je povinný s náležitou starostlivosťou dbať o to, aby pri svojom procesnom postupe konal aj v súlade s povinnosťami, ktoré pre neho vyplývajú zo zákonov upravujúcich jednotlivé konania, ktorými je ako sudca viazaný (porov. čl. 144 ods. 1 ústavy).
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov
Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa
