Spotrebiteľské právo je právnym odvetvím, ktoré sa dotýka každého z nás. Povedomie o právach vyplývajúcich spotrebiteľom z právneho poriadku naprieč širokou spoločnosťou absentuje. Z uvedeného dôvodu sme sa rozhodli priniesť čitateľom – spotrebiteľom - článok, ktorý vychádza z rozsudku Najvyššieho správneho súdu zo dňa 24. novembra 2021 sp. zn. 2Asan/á7/2019 (ďalej len „Rozsudok NSS“) o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie a o kasačnej sťažnosti žalobcu proti Rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 06. júna 2019 č. k. 14S/82/2015-122 (ďalej len „Rozsudok KS“).
Pre správne uchopenie predmetnej problematiky považujeme za nevyhnutné úvodom poukázať na skutkový stav veci tak, ako ho vymedzil Najvyšší správny súd. Sťažovateľ (pozn. autoservis) prijal do svojho servisu vozidlo spotrebiteľky na opravu. V rámci opravy navrhol výmenu náhradného dielu – držiaka prepínača, z dôvodu, aby sa predišlo opakovaným poruchám vozidla. Z tohto titulu bol na vozidle držiak prepínača vymenený, pričom sťažovateľ vystavil za vykonané opravy faktúru, na ktorej bol ako prvá položka uvedený dotknutý držiak prepínača. V zákazkovom liste bola určená záručná lehota v trvaní 12 mesiacov, ktorá začala plynúť od dátumu prevzatia vozidla spotrebiteľkou, t. j. od 30.11.2011. Dňa 21.3.2012 spotrebiteľka uplatnila reklamáciu, ktorú jej sťažovateľ uznal a vozidlo opravil. V rámci záručnej opravy bol opätovne vo vozidle vymenený nefunkčný prepínač. Dňa 12.12.2012 spotrebiteľka opäť uplatnila reklamáciu prepínača, avšak sťažovateľ ju neuznal z dôvodu, že už uplynula poskytnutá 12 - mesačná záručná doba.[1] Dňa 20.08.2013 bola inšpektormi prvostupňového orgánu vykonaná kontrola u sťažovateľa, ktorá bola zameraná na prešetrenie spotrebiteľského podnetu od spotrebiteľky. Prvostupňový správny orgán zistil pri kontrole nedostatky a následne uložil sťažovateľovi pokutu pre porušenie § 4 ods. 2 písm. b) v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).
Treba zdôrazniť, že Rozsudku NSS predchádzalo správne konanie o uložení peňažnej pokuty podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a rozhodnutie krajského súdu, v ktorom konštatoval, že postup správneho orgánu bol správny. Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie rozhodnutím uložil sťažovateľovi podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu v súvislosti s neuznaním reklamácie za vadný výrobok a nedostatočnom informovaní spotrebiteľa o podmienkach, spôsobe a lehotách uplatnení reklamácie.[2] Voči rozhodnutiu podal účastník konania odvolanie, pričom Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie ako odvolací orgán vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie o uložení peňažnej pokuty.[3]
Účastník konania následne podal žalobu na krajský súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, pričom túto krajský súd zamietol, nakoľko postup žalovaného považoval za správny. Žalobca zastával názor, že náhradný diel, ktorý bol spotrebiteľke vymenený za nový, predstavoval výhradne prostriedok, ktorým smeroval k naplneniu zmluvy o oprave veci a z tohto dôvodu použitie náhradného dielu v rámci opravy nezakladal popri záväzkovo-právnom vzťahu zo zmluvy o oprave veci medzi stranami ďalší záväzkovo-právny vzťah z kúpnej zmluvy. Medzi ním a spotrebiteľkou teda nedošlo k dohode o kúpnej cene a predmete kúpy ani k odovzdaniu náhradného dielu spotrebiteľke, tak ako by tomu bolo v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danom prípade došlo len k uzatvoreniu zmluvy o dielo medzi žalobcom a spotrebiteľkou, pretože už z faktúry bolo zrejmé, že spotrebiteľka zaplatila aj za novú súčiastku, a teda táto súčiastka sa namontovaním do jej vozidla dostala do jej dispozície a do jej vlastníctva. Práve z tohto dôvodu muselo, podľa krajského súdu, dôjsť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy vo vzťahu k tejto súčiastke, a až následne došlo k uzatvoreniu ďalšej zmluvy, zmluvy o oprave a úprave veci. Krajský súd tiež skonštatoval, že spotrebiteľka si dňa 12.12.2012 uplatnila reklamáciu v zákonnej záručnej lehote v trvaní 24 mesiacov, ktorá prislúcha záväzkovo právnemu vzťahu kúpnej zmluvy.[4]
Proti Rozsudku KS bola podaná kasačná sťažnosť, ktorú však Najvyšší správny súd zamietol. Najvyšší správny súd skonštatoval, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom, keď považoval postup žalovaného za správny a dospel k záveru, že reklamácia bola uskutočnená v záručnej dobe 24 mesiacov a žalobca jej neuznaním uprel spotrebiteľke jej práva. Najvyšší správny súd súhlasil s názorom krajského súdu, na základe ktorého medzi sťažovateľom a spotrebiteľkou došlo k uzatvoreniu dvoch typov zmlúv (zmluvy o oprave vozidla a kúpnej zmluvy). Najvyšší správny súd nadviazal na právnu argumentáciu krajského súdu a doplnil, že rozhodujúcim pojmovým znakom, ktorý podľa právnej vedy odlišuje kúpnu zmluvu od zmluvy o dielo (zmluvy o oprave veci) je práve prevod vlastníckeho práva. V administratívnom a súdnom konaní nebolo sporné, že spotrebiteľka nadobudla k dotknutému náhradnému dielu vlastnícke právo. Najvyšší správny súd do určitej mieri súhlasil s názorom sťažovateľa, že nový náhradný diel predstavoval prostriedok, ktorým smeroval k naplneniu zmluvy o oprave veci, pretože bez tohto dielu by k riadnej oprave veci nebolo možné dospieť, avšak to nevylučuje súbežnú existenciu i kúpnopredajného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a spotrebiteľkou, ktorý medzi sebou založili konkludentným konaním vo vzťahu k nadobudnutiu náhradného dielu. Najvyšší správny súd ďalej poznamenal, že zo skutkového stavu prípadu vyplýva, že k oprave vozidla došlo o. i. aj montážou náhradného dielu - kúpenej veci, nakoľko kúpna cena náhradného dielu bola následne zahrnutá do ceny za vykonanie diela v zmysle zmluvy o oprave veci, pričom na faktúre bola uvedená ako samostatná položka, oddelene od servisných prác. Na základe uvedeného Najvyšší správny súd skonštatoval, že aj keď samotná oprava motorového vozidla podlieha režimu zmluvy o dielo a prevod vlastníctva k vymenenému náhradnému dielu sa posudzuje v právnom režime kúpnej zmluvy, na každý z týchto záväzkových vzťahov tak môže platiť aj odlišná úprava zodpovednosti za vady a odlišná dĺžka záručnej doby. V zhode s názorom krajského súdu Najvyšší správna súd skonštatoval, že v tomto prípade je potrebné rozlišovať medzi záručnou dobou na vykonanie opravy (podľa § 654 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník – 3 mesiace) a záručnou dobou na zakúpený výrobok (podľa § 620 č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník – 24 mesiacov). Najvyšší správny súd ďalej tiež uviedol, že spotrebiteľka - ako osoba nemajúca znalosti v oblasti autotechniky, reklamovala opravu vozidla a neuplatnila doslovne reklamáciu zakúpenej veci - súčiastky použitej pri oprave vozidla, nemôže byť pripísaná na jej ťarchu a z tohto dôvodu v prípade, ak sťažovateľ zistil, že vada sa vzťahuje na súčiastku, bol povinný aplikovať 24- mesačnú záručnú dobu. Záverom si dovolíme odcitovať právnu vetu v Rozhodnutí NSS, ktorá výrazne posilňuje zákonom chránené záujmy spotrebiteľov na užívaní bezpečných a kvalitných výrobkov, v našom prípade náhradných dielov v zákonnej záručnej lehote dvoch rokov. Najvyšší správny súd konštatuje, že: „...autoservis, ktorý v rámci opravy osobného motorového vozidla namontuje do tohto vozidla náhradný diel, ktorý vo svojom mene spotrebiteľovi súčasne aj predá, poruší predpisy na ochranu spotrebiteľa, ak na tento diel poskytne spotrebiteľovi záruku v dĺžke trvania len 3 mesiacov v zmysle právnej úpravy § 654 Občianskeho zákonníka vzťahujúcej sa na zmluvu o oprave a nie 24 mesiacov v zmysle právnej úpravy § 620 Občianskeho zákonníka vzťahujúcej sa na kúpnu zmluvu.“[5]
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že pokiaľ v rámci opravy motorového vozidla dôjde k výmene určitej súčiastky za novú, bude sa na túto súčiastku vzťahovať záručná doba 24 mesiacov, na čo netreba v žiadnom prípade zabúdať, nakoľko samotné ceny jednotlivých súčiastok pre motorové vozidlá môžu byť vysoké. Záverom možno skonštatovať, že vyššie zmienené rozsudky do značnej miery posilňujú zákonom chránené záujmy spotrebiteľov a jednoznačne vymedzujú jednotlivé práva spotrebiteľov na jednej strane a povinnosti dodávateľov na strane druhej. Treba avšak poukázať na skutočnosť, že kontrola na základe podnetu spotrebiteľky bola vykonaná dňa 20.08.2013, pričom Rozsudok NSS bol vydaný až dňa 24.11.2021, čo predstavuje viac ako osem rokov, kým bola vyššie uvedená právna vec skončená.
Zdroje
[1]Rozsudok Najvyššieho správneho súdu zo dňa 24. novembra 2021, sp. zn. 2Asan/á7/2019.
[2] Rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Trnave pre Trnavský kraj č. P/327/2/2013 zo dňa 21. októbra 2013.
[3] Rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa 15.05.2014 rozhodnutie č. SK/0006/99/2014.
[4] Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 6. júna 2019, sp. zn. 14S/82/2015.
[5] Rozsudok Najvyššieho správneho súdu zo dňa 24. novembra 2021, sp. zn. 2Asan/á7/2019.
