Do akej miery môžu novinári v rámci svojej činnosti kritizovať rozhodovaciu a procesnú činnosť sudcov? Požívajú sudcovia pri svojej činnosti zvýšenú ochranu vo vzťahu k tomu čo o nich napíšu novinári, alebo sú naopak povinní zniesť istú mieru kritiky, tak ako napríklad politici? Na to, ako sa na uvedené otázky pozerá rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít sa dočítate v tomto článku.
Ústavnoprávny základ práva na informácie tvorí čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len“ ústava“), ktorý zaručuje právo na informácie. Podľa čl. 26 ods.2 ústavy, má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Týmto sa ústavnoprávne záruky nekončia, pretože podľa tohto istého článku má každý právo aj slobodne vyhľadávať, prijímať, rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Následne podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a Európskeho súdu pre ľudské práva, sloboda prejavu je neoddeliteľnou súčasťou demokratického usporiadania štátu. Sloboda prejavu sa uplatňuje nie len vo vzťahu k“ informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo resp. pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“.
Limitom slobody prejavu sú čl. 26 ods.4 ústavy a čl. 10 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu , pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti oznamované ako „opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“.
Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom v §11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že akékoľvek obmedzenie základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti má dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality.[1] V takom prípade ústavný súd pristúpi k testu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu a ústavnými garanciami práva na súkromie.[2]
V rámci uplatnenia testu proporcionality si ústavný súd kladie otázku: „ Kto zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal.“ V súvislosti s otázkou kto zásah vykonal tak ústavný súd ako aj Európsky súd pre ľudské práva poukazujú na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu.[3]
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov
Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa
