Právna veta
Sama okolnosť, že N. Š. (údajne) podal podnet navrhovateľom, aby podali disciplinárny návrh, a sudca, je v priateľskom vzťahu s N. Š., nemôže byť pomerom k prerokúvanej veci. Takýto pomer by totiž vychádzal z predpokladu, že dve osoby, ktoré sú v priateľskom vzťahu, majú automaticky na všetky otázky rovnaké názory a že z konania jednej z nich možno automaticky vyvodzovať závery ohľadom úmyslov či pohnútok druhej z nich. U sudcu by to zasa znamenalo predpokladať, že ak niekto, s kým je v priateľskom vzťahu, vyjadrí určitý názor, potom sa sudca bude usilovať byť s jeho názorom v zhode. Takéto „simultánne“ myslenie však vo výsledku znamená, že u sudcu sa predpokladá neschopnosť pri výkone funkcie samostatne myslieť a urobiť si vlastný názor, odlišný od názoru, ktorý (eventuálne) vyjadril jeho kamarát. Logicky však každý sudca má určitý okruh priateľov, ktorí majú svoje vlastné názory na rôzne, aj kontroverzné témy, o ktorých musí rozhodovať aj sám sudca. Za takých okolností by sa potom musela zaujatosť sudcu predpokladať v každej jednej veci, pokiaľ by sa nepreukázalo, že žiaden jeho priateľ sa k takejto téme nevyjadril alebo že sudca je vnútorne schopný sa od názoru svojho kamaráta či priateľa odosobniť. Takýto predpoklad osobnej (názorovej) predpojatosti však nezodpovedá ustanoveniu § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne predpokladá, že sa preukáže existencia konkrétneho pomeru práve k prerokúvanej veci.
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov
Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa
