Prejsť na obsah

Umelé prerušenie tehotenstva v podmienkach Slovenskej republiky (vo svetle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu)

Článok sa zaoberá umelým prerušením tehotenstva vo svetle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR.

Zdroj: pexels.com

K otázke štátom povoleného prerušenia tehotenstva sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadroval už i Ústavný súd SR, pričom zaujal vo svojom rozhodnutí (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007  uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008, čiastka 8) nasledujúce stanoviská k umelému prerušeniu tehotenstva.

Vytváranie rôznych kategórií práva na život, z ktorých by nie každé malo rovnakú váhu, eventuálne dokonca vytváranie nových subjektov práva prostredníctvom judikatúry (vedľa klasickej dichotomie fyzické v. právnické osoby), by bolo v rozpore s ústavným postulátom rovnosti ľudí v právach. Súčasne by také dotváranie ústavy malo potencionálne nevypočítateľné následky vytvárania rozličných kategórií základných práv, obsah ktorých by bol určovaný v závislosti na nositeľoch týchto práv.

Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa čl. 15 ods. 1 prvej vety ústavy. Nasciturus sa síce môže stať subjektom práva ex tunc, a teda ex tunc aj nositeľom základných práv, avšak pod podmienkou, že sa narodí živý.

Článok 15 ods. 1 druhej vety ústavy koncipuje ochranu nenarodeného ľudského života ako ústavnú hodnotu, čím potrebe chrániť túto hodnotu priznáva normatívny status na úrovni ústavného imperatívu.

Právo na súkromie a na ochranu súkromného života v spojení s princípom slobody tak v tom najzakladnejšom vymedzení, opierajúc sa aj o základné právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. Do tohto rámca patrí a je (ústavou) chránené aj rozhodovanie ženy o vlastnej duševnej a telesnej integrite a o jej vrstvách, okrem iného aj o tom, či počne dieťa a aký bude mať jej tehotenstvo priebeh. Otehotnením (plánovaným, neplánovaným, dobrovoľným alebo v dôsledku násilia) sa žena nevzdáva svojho práva na sebaurčenie.

Akékoľvek obmedzenie rozhodovania ženy o tom, či prekážky v autonómnej sebarealizácii mieni znášať, a teda či v stave tehotenstva mieni zotrvať až do jeho prirodzeného ukončenia, predstavuje zásah do ústavného práva ženy na súkromie.

Zásah do práva na súkromie je prípustný jedine vtedy, ak je v súlade so zákonom. Takýto zákon však takisto musí spĺňať istú materiálnu kvalitu - musí sledovať niektorý alebo niektoré z tzv. legitímnych cieľov a zároveň musí byť v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany takéhoto cieľa nevyhnutný. Zásah teda musí reflektovať naliehavú spoločenskú potrebu na ochrane jedného alebo viacerých z legitímnych cieľov a musí byť vo vzťahu k tomuto cieľu primeraným prostriedkom jeho ochrany.

Tento článok sme napísali pre našich členov

Vybrať predplatné

Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa

Najnovšie