Prejsť na obsah

Použitie zvukového záznamu vyhotoveného súkromnou osobou, ako dôkaz v trestnom konaní

Článok sa zameriava na právne aspekty použitia súkromnej nahrávky v trestnom konaní vo svetle aktuálnej judikatúry.

Zdroj: pexels.com

Pri použití zvukového záznamu zaobstaraných súkromnou osobou je potrebné zvážiť najmä kolíziu chránených práv.

Vzhľadom k skutočnosti, že jediným procesným predpisom, ktorý upravuje možnosti použitia odpočúvania v trestnom konaní je Trestný poriadok, je na mieste otázka, do akej miery je prípustné použiť odpočúvanie vykonané inou osobou ako Policajným orgánom. Napr. súkromnou osobou, ktorá si predmetný rozhovor nahrala.

Nahrávanie hovoru volajúcim je dnes už technicky ľahko dostupné a v praxi sa čoraz častejšie vyskytujú takéto prípady. Podľa § 12 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník sa "Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len  s  jej  privolením.“  Je  preto  potrebné  pre  vyhotovenie  a použitie  vyžiadať  si  súhlasy dotknutej osoby, ku každému takémuto úkonu, resp. zo súhlasu tejto osoby musí byť zrejmé, že sa takýto jej súhlas viaže k obom týmto úkonom. V prípade, že osoba takýto súhlas nevydá prichádza do úvahy zodpovednosť práve podľa občianskeho zákonníka.

Zaujímavá situácia nastáva v prípade, že má byť takýto záznam vyhotovený súkromnou osobou použitý ako dôkaz v trestnom konaní. V prípade, že bol takýto záznam vyhotovený súkromnou osobou so súhlasom druhej osoby, mám za to že použitie takéhoto dôkazu v trestnom konaní by prostredníctvom §119 ods. 2. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok bolo bezproblémové (viď nižšie). Čo ale v prípade, že takýto súhlas druhej osoby nebol udelený. Uznesenie NS Českej republiky sp. zn. 5 Tdo 459/2007 zo dňa 30. 5. 2007, hovorí, že nie je možné vylúčiť možnosť, aby bol ako dôkaz použitý zvukový záznam, ktorý bol vyhotovený súkromnou osobou bez súhlasu osôb, ktorých hlas je takto zaznamenaný. Takto definované využitie odpočúvania je ale koncipované značne široko, a preto je potrebné ku každému takémuto prípadu pristúpiť s veľkou obozretnosťou. Táto skutočnosť sa v praxi vyskytuje čoraz častejšie, na koľko prístroje a mobilné zariadenia, ktoré sú v súčasnosti bežne dostupné, umožňujú nahrávať si svoje hovory s inými osobami.

Akékoľvek odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky mimo trestného konania vykonaný podľa zákona je možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní, nakoľko §119 ods. 2. zákona č. 301/2005 Z. z.. Trestný poriadok umožňuje použitie ako dôkazu všetkého čo môže prispieť k objasneniu veci. Musí ale ísť o záznam, ktorý bol získaný  podľa špeciálneho zákona a musí byť splnený predpoklad, že tieto špeciálne zákony budú ústavne komfortné vo vzťahu k podmienkam za ktorých bude toto  odpočúvanie realizované. Existuje dva rôzne prístupy pri výklade toho, čo sa rozumie „z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona, alebo podľa osobitného zákona.“ Užším výkladom sa dostaneme k formulácii,  že pôjde len o taký zákon, ktorý na možnosť  použitia ako dôkazu v trestnej veci priamo odkazuje. Napríklad ako zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov v §7 ods. 2.. Aplikáciou širšieho výkladu naopak prídeme k výkladu,že v §119 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok sa myslí akýkoľvek zákon, ktorý upravuje odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky bez ohľadu na to či na použitie záznamu takejto komunikácie ako dôkazu v trestnej veci priamo odkazuje. Ťažko dedukovať úmysel zákonodarcu, či k spojeniu „podľa osobitného zákona“ pristúpil zámerne a myslel tým účelovo pojem odlišný od pojmu „iného zákona“. Takéto vysvetlenie neposkytuje ani dôvodová správa k tomuto zákonu. V tomto prípade sa prikláňam k jazykovo-gramatickému užšiemu výkladu, nakoľko k slovu osobitný sa viaže nejaký zvláštny, špeciálny význam, čo by v tomto prípade mohlo odkazovať na zákony, ktoré na použite záznamu ako dôkazu priamo odkazujú. Pre tento výklad svedčí aj argument, že zákonodarca mohol použiť pojem „iný zákon“ napriek tomu zvolil formuláciu osobitný

Právo na súkromie má úzky súvis s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vo svojej judikatúre ESĽP postupne upúšťal od veľmi prísneho a striktného výkladu, že štátne orgány nesmú do práva na súkromie zasahovať a postupne sa prikláňal k legálnosti zásahov do tohto práva za splnenia podmienky, že právne úpravy stanovia podrobné a presné rámce, ako aj limity týchto zásahov.

Tento článok sme napísali pre našich členov

Vybrať predplatné

Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa

Najnovšie