Je možné potrestať páchateľa za jeden skutok potrestať súčasne v trestnom aj správnom konaní? Na to, ako sa na aplikácia zásady nie dvakrát o tom istom pozerá právna teória a rozhodovacia prax súdnych autorít (domácich aj zahraničných) sa pozrieme v tomto článku.
Zásada ne bis in idem, ktorú možno preložiť ako „nie dvakrát o tom istom“ (v totožnej veci), zakazuje dvojité stíhanie, súdenie alebo potrestanie za ten istý skutok tej istej osoby,[1]pričom jej zmyslom je dosiahnuť, aby fyzická osoba bola za jeden skutok sankcionovaná len raz. V súvislosti s uplatňovaním zásady ne bis in idem má na postup a rozhodovanie slovenských orgánov verejnej moci významný vplyv rozhodovacia činnosť najmä Európskeho súdu pre ľudské práva.
V slovenskom právnom poriadku zásada ne bis in idem je ustanovená vo viacerých vše-obecne záväzných právnych predpisoch, z ktorých možno poukázať najmä na nasledovné. V Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) je zásada ne bis in idem ustanovená v Článku 50 ods. 5 Ústavy, podľa ktorého „Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.“ Touto úpravou sa v Ústave kladie ústavný základ ochrany pred opakovaným potrestaním za trestný čin, ktorého sa páchateľ dopustil, pokiaľ bol za tento trestný čin už raz právoplatne odsúdený. Prvou vetou Článku 50 ods. 5 Ústavy sa zároveň vytvára ústavný základ pre ochranu pred novým stíhaním každého, kto raz už bol súdom oslobodený spod obžaloby. Ustanovením Článku 50 ods. 5 Ústavy sa priznáva základné právo každej fyzickej osobe bez ohľadu na štátne občianstvo, cudzincom aj osobám bez štátnej príslušnosti. Ústava Článkom 50 ods. 5 ustanovuje zásadu ne bis in idem, ktorej priznala ústavnoprávny význam.[2]
V záujme jednotnosti judikatúry súdov Správny súdny poriadok, s účinnosťou od 1. júla 2016, zakotvil v § 195 povinnosť prihliadania a presadzovania základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku a základných zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona v rámci správneho trestania.[3]
Správny orgán pri aplikácii § 195 Správneho súdneho poriadku sa zaoberá aj tým, či čin (skutok), o ktorom rozhoduje v správnom konaní, možno podradiť pod pôsobnosť článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru, teda či materiálne má trestnú povahu. Pri posúdení trestnoprávnej povahy deliktu ESĽP zohľadňuje nasledovné kumulatívne kritériá:(i) trestné obvinenie,(ii) totožnosť skutku a (iii) totožnosť subjektu.
Európsky súd pre ľudské práva pojem „trestné obvinenie“ definuje autonómne, čo znamená, že nepovažuje za trestné obvinenie len čin (skutok), ktorý je vyslovene označený vnútroštátnym právnym poriadkom za trestný čin. Na základe tejto rozhodovacej činnosti pod pôsobnosť článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru možno podradiť iba tie činy kvalifikované správnymi, prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne aj disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu.[4]
Výklad ESĽP de facto nerobí rozdiely medzi deliktami kvalifikovanými vo vnútroštátnom práve zmluvných štátov ako trestné činy a niektorými deliktami, ktoré sú z pohľadu vnútroštátnych právnych noriem zmluvných štátov posudzované len ako priestupky či iné správne delikty, čím značne rozširuje pôsobnosť zásady ne bis in idem.[5]
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov
Už máte vytvorený účet? Prihlásiť sa
